Prácou futbalového trénera je prinútiť mužov robiť to, čo nechcú, aby dosiahli to, po čom vždy tak veľmi túžili.
Otec mal pravdu
Môj ocko je zubár a mama učiteľka. Obaja berú moju výchovu a vzdelávanie vážne. Keď som mal sedem rokov, napadlo im, že ma zapíšu do hudobnej školy, aby som sa učil hrať na klavíri. Povedali mi: „Jonatán, chcel by si sa naučiť hrať na klavíri?“
„Bude to zábava,“ súhlasil som.
Zo začiatku sa mi to veľmi páčilo, ale čoskoro nastal problém. Cvičenie ma oberalo o môj voľný čas. Onedlho sa mi už nechcelo cvičiť vôbec. Nakoniec sa mi klavír úplne sprotivil a nemohol som ho už ani vidieť. Rodičom som povedal: „Otec, mama, už mám toho cvičenia dosť. Keby ste ma odhlásili, ušetrili by ste aj nejaké peniaze.“
„Prečo chceš prestať hrať?“ spýtal sa otec.
„Nechce sa mi už cvičiť,“ odpovedal som. Myslel som si, že môj plán, ako ušetriť peniaze, sa bude rodičom páčiť. Ale na moje prekvapenie obaja vyhlásili: „Neodhlásime ťa.“
„Ale… ale… mami, otec…“
„Nie, budeš chodiť ďalej a hotovo!“
A čo bolo ešte horšie, otec mi začal rozprávať historky zo svojho detstva.
„Keď som bol taký ako ty, tiež som chodil do hudobnej školy a učil sa hrať na klavíri, ale potom som prestal. Rodičia ma nahovárali, aby som v tom pokračoval, ale ja som nechcel. A teraz tak veľmi ľutujem, že som ich vtedy neposlúchol.“ Chcel som sa s otcom hádať, prečo nechce ušetriť toľko peňazí.
„Nechceme to len my rodičia, ale aj Boh chce, aby si sa učil hrať na klavíri.“ Otec do toho problému zamiešal ešte aj Boha!
„Boh si praje, aby si svoj talent a svoje najlepšie schopnosti rozvíjal a používal pre neho.“ A tak som sa na druhý týždeň zase ocitol na hodine klavíra u mojej starej pani učiteľky. No ja som sa svojho zámeru nevzdal a vymyslel si iný plán. Ak nebudem cvičiť, mama a otec budú donútení ma odhlásiť. Tento môj plán však celú situáciu ešte viac skomplikoval. Mama a otec začali cvičiť so mnou. Tým sa to však neskončilo. Každý víkend mi ľudia v cirkevnom zbore hovorili, ako dobre hrám a že raz budem v tomto zbore hrávať. Aby som sa zbavil pocitov viny, nahováral som si, že nie som dobrý klavirista a hovoria mi to len preto, že sa v tom nevyznajú. Odvtedy, aj keď som chodil do hudobnej, som sa nezlepšoval. Celé tri roky som hral z tých istých nôt. Nakoniec som vychodil celých sedem rokov.
Bol som šťastný, že sa to už skončilo, že už nikdy viac nebudem musieť cvičiť tie hrozné staré skladby. S klavírom som skončil a nikdy sa ho už ani nedotknem!
Počul som, ako spolužiaci v škole hrali perfektné skladby. Nahováral som si, že ja sa takto hrať aj tak nikdy nenaučím. Potom som však zistil, že som navštevoval hodiny klavíra dlhšie než ostatní moji spolužiaci. A stalo sa niečo neuveriteľné – dostal som chuť hrať na klavíri.
Nerád to priznávam, ale otec mal pravdu. Veľmi ma mrzelo, že som necvičil viac a že som to vlastne „flákal“. Rodičia mi dali šancu naučiť sa hrať, a ja som ju premrhal. Dokonca som mal kamarátov, ktorí chceli mať doma klavír ako ja. Keď som doma niekedy sám, pozerám sa do nôt a túžim zahrať z nich skladbu úplne bez chyby. Najviac ma však trápi, že som neposlúchol rodičov. Tí, čo ma povzbudzovali, aby som hral, teraz nemajú klaviristu. A ja by som si tak prial, aby som mohol hrať pre ľudí aj pre Pána Boha.
Boh chce, aby sme rozvíjali talenty, ktorými nás obdaril. Nebuďte ako ja a nechajte sa poučiť. Poslúchajte svojich rodičov. Možno majú raz toľko rokov ako vy a mnohé veci vidia inak. Rešpektujte ich, pretože neskôr sa presvedčíte, že vám chcú naozaj dobre.