Tony Kendyka predpokladal, že veľké snehové vločky sú už určite posledným snehom tejto dlhej zimy. Po dopade na zem sa naozaj hneď topili. Dlhá, krutá zima už pomaly ustupovala teplejším slnečným lúčom. Na mieste, kde stál zrub lovca Daniho Kendyka, bolo už vidno stopy blížiacej sa jari, ale v nechránených lesoch a horách boli ešte stále záveje snehu.

Dani tu žil so svojou rodinou už dlhé roky. Obe ich deti – trinásťročný Tony a sedemročná Mária – sa narodili tu, viac ako 150km od najbližšej pošty alebo obchodu.

„Mami, je mi divné, že otec ešte nie je doma. Hovoril predsa, že dnes sa vráti skôr. Šiel k Losiemu jazeru položiť železá na medveďa. Nie je to až tak ďaleko. Prečo sa teda ešte nevrátil?“ staral sa Tony.

Mama neodpovedala, ale z jej očí sa dalo usúdiť, že si tiež robí starosti. Prešla ďalšia hodina márneho čakania. Vonku sa už začalo stmievať.

„Mamka, pôjdem ockovi oproti. Viem, kam šiel. Pôjdem tou najkratšou cestou okolo rieky. Čo keď sa mu niečo stalo?“

„O chvíľu bude tma. Tak choď, Tony, ale buď opatrný!“

Aj keď mal Tony len trinásť, bol to dobrý zálesák. Vyrástol uprostred divočiny a nespočetnekrát sprevádzal otca na loveckých výpravách. Poznal každý ker, kameň a bystrinu na hodinu cesty od zrubu a stopy čítal ako knihu. Keď mal osem rokov, postavil sa do cesty statnému medveďovi. Aj keď ho spätný náraz pri výstrele z guľovnice zvalil na zem, zasiahol ho presne dva prsty nad koreňom nosa. Vtedy ho otec menoval za svojho pobočníka.

V teplom kabáte a s puškou v ruke vyrazil Tony za otcom. Premýšľa: ´Otec pri odchode povedal, že ide položiť pascu na grizlyho, ktorého stopy viedli k Losiemu jazeru. Cesta k jazeru trvá dve hodiny, hodinu trvá položenie pasce a dve hodiny cesta späť. Spolu je to päť hodín. Otec je už preč sedem hodín. Muselo sa mu niečo stať!´ Tony vie, že otec by sa určite vracal späť najkratšou cestou pozdĺž rieky. Aj v noci je schodná a pás ľadovej prikrývky je bezpečným vodcom aj počas najhlbšej tmy.

Pomyslenie, že otcovi sa stalo niečo nepríjemné, ho núti ponáhľať sa stále viac. Asi po polhodine sa zastavuje, prikladá ruky k ústam a napodobňuje húkanie snežnej sovy. Trikrát zahúka a trikrát mu les odpovedá ozvenou. Húkanie sovy bolo dohovorené znamenie Tonyho a otca, ktorým sa v lese pri love dorozumievali. Jedno zahúkanie znamenalo – Pozor!, dve – Stoj!, tri – Kde si?

Chlapec sa zastaví a počúva, či odniekiaľ nepríde odpoveď. Nič. Na oblohe sa zatrblieta prvá hviezda. Tony nikdy nepoznal, čo je to strach. Už neraz bol v hlbokom lese celkom sám. Ale dnes mal naozaj strach – strach o svojho otca! Ide ešte rýchlejšie a častejšie sa potkýna. Vždy po niekoľko sto krokoch húkanie sovy opakuje. Čo to bolo? Zdá sa mu to, alebo to len odpovedala ozvena ozvene?

Huoú – huoú – huoúúúúú! Áno, z diaľky prišla odpoveď. Tony ešte silnejšie a radostnejšie volá hlasom nočného vtáka. A znovu prišla odpoveď. Otec! Odbočuje preto k lesu a ako divoká mačka sa prepletá pomedzi mohutné korene obrovských sosien. Znovu a znovu si otec a syn vymieňajú znamenie. Tony zisťuje, že odpoveď prichádza z jedného miesta, nepribližuje sa. To znamená, že otcovi sa niečo stalo!

Chlapec takmer beží s privretými očami, ale vidí ako jastrab. Otec musí byť niekde nablízku. Hlas sovy už počuje celkom zreteľne. Tam na polome a medzi vývratmi, tam niekde. „Otec, kde si?“ kričí.

Tony uhádol. Odpoveď sa ozývala z miesta, kde posledná búrka vyvrátila celý rad stromov. „Tony, tu! Poď sem! Vedel som, že prídeš a čakal som už na tvoje zavolanie!“ Otec tu sedel chrbtom opretý o kmeň mohutnej jedle.

„Otec, čo sa ti stalo?“

„Čo sa stalo? Šliapol som rovno do pasce, ktorú som nachystal na medveďa, chlapče. Pri jazere som ju natiahol a prikryl snehom. Keď som zakrýval svoje stopy, potkol som sa o koreň a už to bolo. Členok pravej nohy mám poriadne pomliaždený. Až potiaľto som dokrivkal opierajúc sa o pušku. Ale cez tieto vývraty mi to nešlo. Vedel som, synak, že prídeš. Na chvíľu si sadni vedľa mňa. Keď si odpočinieš, vyberieme sa domov. Mamka si už robila starosti, však?“

Tony a otec opäť kráčajú tmou. Lovec sa opiera o rameno svojho syna.

„Otec, bolí ťa tá rana?“

„Hm, bolí, ale lovec nesmie nariekať! Ty si už určite unavený, však?

„Som, otec, ale tvoj syn a pobočník tiež nesmie nariekať!“

Lovec sa pevnejšie oprie o rameno svojho syna. Šťastný otec a syn kráčajú spolu domov.


Zdieľať: