Šimon otvoril dvere, nepredané noviny hodil na zem a klesol do kresla. „Konečne doma!“

Mama ho pobozkala na čelo a spýtala sa: „Ako sa ti dnes darilo?“

„Predávať noviny, keď takto prší nie je žiadna zábava,“ povedal a rukou si utrel zmočené vlasy. „Ale zarobil som si takmer dvesto korún,“ usmial sa. „Celkom pekná suma, však? Keby sa mi tak darilo vždy, onedlho si budem môcť kúpiť trúbku!“

Mama sa usmiala: „Som na teba hrdá. Žiadny chlapec by nebol ochotný tak ťažko pracovať, aby si mohol kúpiť, po čom tak veľmi túži.“

Po večeri, keď mama umývala riad, spýtala sa ho: „Šimon, už si sa naučil verš z Biblie na tento týždeň naspamäť?“

Šimon sa zamračil. „Áno, iste. Bol celkom ľahký a aj dosť krátky. Len nechápem, prečo sa ich musím učiť naspamäť. Veď by som si ich celkom ľahko vyhľadal aj Biblii.“

„Myslím, že keď sa ocitneš v núdzi, zistíš, akú majú veľkú hodnotu.“

Šimon mykol plecami. „Možno. Mami, pôjdem ešte do knižnice. Chcel by som si prečítať časopis o hudobných nástrojoch.“

„Len aby si bol do deviatej doma,“ pripomenula mu mama.

Šimon si obliekol kabát. „Neboj sa, mami. Vrátim sa ako vždy.“

V knižnici bolo teplo a príjemne. Šimon si našiel časopis, ktorý si chcel prečítať. Sadol si do tichého kúta, aby bol čím menej vyrušovaný. Takmer sa skryl za záves. Nikto si nevšimol, ako mu oťažievajú viečka. Po chvíľke zaspal a časopis mu vypadol z rúk.

Malá ručička na hodinách sa pomaly blížila k deviatke. Návštevníci knižnice jeden po druhom odchádzali. Zamestnanci pozhasínali svetlá a zamkli dvere. Všade zostala úplná tma. Šimon spal ešte asi hodinu. Keď sa začal prebúdzal, nevedel si spomenúť, kde vlastne je. Až keď sa rukou dotkol časopisu, s hrôzou si uvedomil: „Som v knižnici! Som tu zamknutý!“ Vyskočil na nohy a takmer buchol hlavou o policu s knihami. Napäto počúval, či nezačuje nejaký zvuk, ale všade bolo ticho. Len z chodby sa ozývalo tikanie hodín. „Čo teraz? Mama sa už určite o mňa bojí!“

Vybral sa ku vchodovým dverám. Samozrejme boli zamknuté. Okná boli príliš vysoko, aby na ne mohol vyliezť a potom z nich zoskočiť dolu. Keď sa vrátil späť do hlavnej sály, zacítil slabý zápach dymu. O niekoľko minút s hrôzou zistil, že niekde horí. Krv mu stuhla v žilách. Uvedomil si, že budova horí a on je v nej zamknutý! Najprv sa nezmohol na nič. Až po chvíli začal plakať.

Po chvíli počul, akoby mu nejaký hlas priamo citoval slová biblického verša: „Neboj sa, lebo ja som s tebou… pomôžem ti… podopriem ťa…“ Šimon sa nadýchol a povedal: „Áno,“ povedal nahlas, „budem dôverovať Bohu a on mi pomôže.“

Zavrel oči a pokúšal sa rozmýšľať, čo robiť. Náhle sa mu v mysli vybavila kopa kníh naľavo, pred písacím stolíkom a na ňom telefón. „Telefón! Ach, pravdaže!“

Praskot bol stále silnejší a dym hustejší, už ho takmer nútil do kašľu. Šimon odhadoval, že prichádza zo záchodov. Ako dlho asi dvere zadržia plamene? Pomaly kráčal ku písaciemu stolíku a s trasúcimi sa rukami hľadal telefón. Bol si istý, že prehmatal každý centimeter, ale nenašiel ho. Hľadal znovu a znovu, ale márne. Celý rozochvený klesol na stoličku. Ako si sadal, rukou zavadil o šnúru. Trasúcimi sa rukami dohmatal po šnúre až k telefónu. Bez zaváhania vytočil číslo

„Som zamknutý v knižnici,“ povedal ťažko dýchajúc. „Horí tu. Ponáhľajte sa!“

Kým sa Šimon pomaly dotackal ku dverám, počul, ako v diaľke húka siréna hasičského auta. Pomoc už bola nablízku.

Silné vchodové dvere zapraskali a statný požiarnik už ťahal hadicu. „Tam v kúte!“ povedal Šimon požiarnikovi, ktorý ho ťahal vonku do bezpečia. O niekoľko minút bolo po požiari. Zostala po ňom len čierna stena.

„Ako sa to stalo?“ spýtal sa ho jeden z hasičov. Šimon mu pomaly vyrozprával celý príbeh.

„Musím ísť domov,“ povedal nakoniec, „mama sa určite bojí, kde som.“ Rozlúčil sa s hasičmi a ponáhľal sa dolu ulicou. O niekoľko minút už bežal doma hore po schodoch. Mama ho ešte nikdy neprivítala takým vrelým objatím. V okamihu sa však zháčila.

„Páchneš za dymom. Ty si fajčil! No tak, všetko mi povedz!“

Keď jej Šimon dorozprával svoj príbeh, dodal: „Vieš, mami, tie verše z Biblie mi dodali odvahu práve vo chvíli, keď som ju najviac potreboval. Myslím, že sú to naozaj vzácne perly. Odteraz si budem ukladať jednu takúto vzácnu perlu nie raz do týždňa, ale každý deň.“


Zdieľať: