U nás doma sme to mali rozdelené. Ocko bol na hranie, mama na praktické práce. On sa s nami hral, bral nás na prechádzky, vymýšľal nám príbehy. Mama varila, prala, žehlila, starala sa o nás…

Moja sestra začínala s horolezectvom. Raz sa so susedom, ktorý bol skúsenejší, vybrali do Tatier. Na jeden deň. Keď večer o desiatej volal jeho otec, či sme nedostali nejakú správu, tušili sme, že sa niečo stalo… Sused bol ťažší, pri páde vytrhol skobu a stiahol ju so sebou. Keď sa to otec dozvedel, úplne sa zrútil. Mama to nejako zvládla. Šla do Tatier, pretože musela identifikovať telo. Všetkým nám pomohla zvládnuť to…

V živote veľmi veľa záleží na tom, ako človek dokáže prežívať veci, ktoré dostane do vienka. Ja som dostala od Boha dobrú povahu po mame. Ona sa dokáže netrápiť s problémami – prijme ich, spracuje a ide sa ďalej. Zrejme to dokáže vďaka svojej viere. Klobúk dolu pred ňou…

Ja verím, že sa veci dejú, ako sa majú, a čím skôr ich prijmeme, tým je to lepšie. To neznamená, že by som len pasívne sedela a čakala, čo sa stane… To vôbec nie. Robím maximum pre to, čo chcem, aby sa stalo, ale ak sa to nestane alebo sa to nepodarí, poviem si, že to tak malo byť…


Zdieľať: