Keď sa John Wesley dopočul o smrti svojho brata Charlesa, bol na ceste po severnom Anglicku. Do Boltonu dorazil tri týždne po bratovom pohrebe.

Keď sa tam detský spevácky zbor chystal zaspievať jednu z Charlesových piesní, John sa postavil a prečítaj jej prvú slohu. Snažil sa čítať ďalej, ale bratove slová ho hlboko dojímali. Mlčky odložil spevník, sadol si, položil hlavu do dlaní a nahlas sa rozplakal.

1. januára 1790 si do denníka napísal: „Som už starý muž. Od hlavy po päty cítim, ako moje telo slabne. Aj zrak sa mi čoraz viac zhoršuje. Pravá ruka sa mi veľmi trasie. Ústa mám každé ráno suché a horúce. Takmer denne mám horúčku. Pohybujem sa pomaly a neisto. Avšak, vďaka Bohu, neochabujem v práci. Stále môžem kázať a písať.“


Zdieľať: