Pozrela som sa na horu pred sebou. „Je príliš vysoká, Pane, nevyleziem na ňu,“ povedala som.

„Chyť sa ma,“ zašepkal mi. „Budem tvoja sila.“

Uvidela som chodník, ktorý viedol hore na ten kopec. „Cesta hore je príliš dlhá, veľmi hrbolatá a miestami veľmi strmá,“ povedala som.

„Vezmi si moju lásku,“ odpovedal. „Budem ti strážiť nohy.“

Pozrela som sa na oblohu. „Slnko už zapadá a stmieva sa,“ povedala som.“

„Vezmi si svetlo môjho slova,“ zašepkal. „S ním to ľahko zvládneš.“

A tak sme sa spolu vydali na cestu hore. Cesta bola strmá, ale mali sme svetlo. Kde bol chodník veľmi úzky, svojou rukou odhrnul tŕne, aby som mohla bezpečne prejsť. Kde bol veľmi hrboľatý, jeho láska zabránila mojim nohám potknúť sa.

Potom ma odrazu premohla únava. „Už naozaj nevládzem, Pane,“ povedala som.

„Pozri už svitá,“ povzbudil ma.

Zdvihla som zrak – a naozaj… Začalo svitať. Pod nami sa tiahli zelené údolia.

„Teraz to už hádam zvládnem aj sama,“ povedala som. V tom okamihu som si všimla jeho ruky a nohy… „Pane, Ty si zranený! Ruky máš zakrvavené a na nohách modriny. To kvôli mne?“

„Rád som to pre teba urobil,“ zašepkal.

Padla som k jeho nohám. „Pane, veď ma aj ďalej,“ zvolala som. „Keď ideš so mnou, žiadna cesta nie je príliš dlhá, žiadne údolie príliš hlboké a žiadna noc príliš tmavá.“

Odvtedy chodíme stále spolu!

Ruth Gibbs Zwall


Zdieľať: