Tento príbeh nie je vymyslený. Rozprávala mi ho mama dvoch detí. Nemôžem vám povedať ich skutočné mená, preto ich nazvime Dávid a Marta. Dávid mal osem rokov a Marta päť.

Jedného dňa upratovala ich mama obývačku. Ako to pri upratovaní býva, to, čo nepotrebujeme, vyhodíme. A tak mama hodila do ohňa i pohľadnicu, ktorú dostala Marta k meninám asi pred štyrmi rokmi. Bola to stará, už aj trocha pokrčená pohľadnica.

Keď sa to však Marta dozvedela, nedala si to vysvetliť. Začala robiť krik.

„Bola to moja pohľadnica,“ kričala. „Nemala si mi ju spáliť. Ja som si ju chcela nechať.“

„Veď bola taká špinavá a pokrčená,“ snažila sa ju utíšiť mama. „Už dlho bola spadnutá pod stolom, a tak som si myslela, že ju už nepotrebuješ.“

„Pravdaže ju potrebujem!“ kričala Marta a hnevala sa ešte viac. „Mala si vedieť, že ju chcem. A vôbec, prečo vyhadzuješ moje veci?“

Mama sa snažila pokojne Marte vysvetliť, že má ešte veľa iných pohľadníc a že onedlho bude mať zase narodeniny, keď určite dostane ďalšie, možno aj krajšie pohľadnice.

Marta si to však vysvetliť nedala, ba začala dávať svojej mame i nepekné mená. Mama sa preto rozhodla pomôcť svojmu malému dievčatku iným spôsobom. Skúste uhádnuť ako. Prezradím vám len toľko, že o chvíľu malá Marta vystupovala s plačom hore po schodoch a držala sa za zadok.

Dávid už bol v posteli. Mama im dala pusu na dobrú noc a odišla. Keď však začula hlasy v izbe, zastala na schodoch a počúvala. Dávid začal:

„Marta, musíš byť dobré dievčatko a pekne spinkať.“

„Nemôžem spať. Som taká zlá, ale nechcem, aby ma mama ešte niekedy bila.“

„Rozumiem ti,“ povedal Dávid veľmi múdro a chápavo. „Správala si sa veľmi nepekne, preto som smutný a je mi nanič. Keby si však vyslovila malú modlitbičku, všetko by zas bolo v poriadku.“

„Ale ja neviem, čo mám povedať,“ riekla Marta.

„Pomôžem ti, ak chceš. Budeš po mne opakovať, dobre?“

„Áno.“

Chvíľu bolo ticho a potom Dávid začal:

„Drahý Pane Ježišu. A teraz, Marta, opakuj po mne.“

„Drahý Pane Ježišu,“ zopakovala Marta.

„Pomôž mi, aby som nebola zlá,“ povedal Dávid.

„Pomôž mi, aby som nebola zlá,“ zopakovala Marta.

„Odpusť mi, že dnes večer som sa tak nahnevala.“

Marta sa zas rozplakala a chvíľu nemohla hovoriť. Napokon zopakovala: „Odpusť mi, že dnes večer som sa tak nahnevala.“

„Urob zo mňa dobré dievčatko,“ pokračoval Dávid.

„Urob zo mňa dobré dievčatko,“ zopakovala Marta.

„A prosím, odpusti mi všetky moje viny. Amen,“ povedal Dávid a Marta po ňom zopakovala: amen.

„To už je všetko?“ spýtala sa.

„Áno,“ povedal Dávid, „a už neplač. List, ktorý si dnes v nebeskej knihe pošpinila – kde anjeli zapisujú všetko, čo sme urobili – bol práve teraz celý akoby zatretý červenou farbou. Táto farba zakryla všetko, čo tam bolo o tebe zapísané, takže si to už nikto nemôže prečítať. Asi tak to urobí Ježiš, keď svoj hriech ľutujeme a prosíme ho, aby nám odpustil. Si šťastná?“

„Áno, je mi dobre. A nedostanem už výprask?“

„Pravdaže nie. Poprosila si Ježiša, aby ťa urobil dobrým dievčatkom. Ak budeme dobrí, mamka i ocko budú šťastní a nikdy nás už nebudú musieť biť, však?“

„Áno,“ povedala Marta.

„Tak dobrú noc.“

„Dobrú noc,“ povedala Marta. „Som rada, že je zasa všetko v poriadku.“

Potom už bolo ticho. Mama veľmi opatrne zišla po schodoch dolu. V očiach mala slzy dojatia a v srdci radosť. Bola šťastná, že Ježiš sa stal dobrým priateľom jej detí a že sa už naučili odovzdať svoje bremeno jemu.


Zdieľať: