Pohreby bývajú zvyčajne veľmi smutné. Vtedy každý plače a spomína to dobré, čo s dotyčným človekom prežil. My sme sa rozhodli, že by to nebolo pekné, keby naša babka nepočula všetky tie pekné spomienky a zážitky, ktoré sme s ňou prežili. Lekári jej totiž nedávno oznámili, že sa jej rakovina opäť vrátila a že už nebude dlho žiť.

Preto sa cez jeden víkend stretli všetky moje tety a strýkovia z maminej strany, ako aj dobrí priatelia mojej babky. Mali spolu krásne stretnutie. Spomínali na všetky pekné chvíle a rozprávali si nezabudnuteľné zážitky, na ktoré by zrejme mysleli na jej pohrebe.

Pretože to však nebol pohreb a pretože sa stretla celá rodina, neobišlo sa to ani bez smiechu. Spomínali sa aj veselé a trápne príhody, ktoré sme spolu s babkou prežili. Aj pre nás, deti, to bolo veľmi zaujímavé. Mnohí hovorili, ako ich babka mala rada, prijala ich a pomohla im, keď im bolo najťažšie. Niektorí spomínali, ako vďaka nej spoznali Ježiša. Nech už hovorili o čomkoľvek, dôležité bolo, že babka bola medzi nami, mohla to počuť a tešiť sa z toho.

Je zvláštne mať „akože pohreb“ skôr než zomriete a počuť, ako na vás ostatní spomínajú. Je veľkou prednosťou, ak zaspávate s vedomím, že Ježiš je pri vás, že ste ho v živote nasledovali a že ste svojím životom pomohli niekomu prísť bližšie k nemu.

Zdieľať tento príbeh: