Poľovník Ján žil v odľahlom lese na severe Kanady. Jeho najlepším priateľom bol nemecký ovčiak Duk. Raz za niekoľko dní sa spolu vybrali na dlhú nočnú cestu, aby skontrolovali nastavené pasce. Zisk z kožušiny, ktorú predali v ďalekom meste, im poskytoval prostriedky na živobytie.
Ján a Duk žili spolu už viac ako desať rokov. Toto malé šteniatko vymenil v meste za pár kožušín. Pes miloval svojho pána. Neraz ho počas takejto nočnej obchôdzky ochránil pre divými zvieratami. Keď spolu večer sedávali pri ohni zdalo sa, že Duk sa dokáže vcítiť do toho, čo prežíva jeho pán.
Počas jednej výpravy do mesta, keď predávali kožušiny a kupovali potraviny, Ján stretol mladú ženu. V meste nebývala dlho. Hneď upútala jeho pozornosť. Pracovala v obchode. Padla mu do oka hneď pri prvom rozhovore. Ján začal častejšie chodievať do mesta. Skoro na jar sa vzali a ona sa presťahovala k nemu do zrubu v lese.
V zime sa im narodilo prvé dieťa. Túto radostnú udalosť však sprevádzalo aj nešťastie – pri pôrode manželka zomrela. Jánovi to zlomilo srdce. Nemal na výber. Malé dievčatko musel odniesť do mesta a zveriť do opatery rodine, ktorá bola ochotná sa oň postarať, kým nebude dosť veľké na to, aby sa mohlo vrátiť do lesa.
Asi po roku si ju priniesol do zrubu. Musel sa starať o dieťa a zároveň aj o živobytie. Počas svojich nočných obchôdzok nechával Duka doma strážiť spiace dieťa. Vedel, že sa oň postará, keby mu hrozilo nejaké nebezpečenstvo. Počas jednej obchôdzky zastihla túto malú rodinu opäť tragédia.
Keď sa Ján nad ránom vracal domov, ako obyčajne pohľadom už z diaľky kontroloval zrub. Srdce sa mu poriadne rozbúchalo, keď si všimol, že dvere sú pootvorené. Odhodil kožušiny, ktoré doniesol a cez otvorené dvere sa rozbehol za svojou dcérou.
Keď vstúpil dnu, prvý pohľad mu potvrdil, že jeho najhoršie obavy sa stali skutočnosťou. Celá postieľka, v ktorej ležalo dievčatko, bola zakrvavená. V tej chvíli sa pozrel na Duka, ktorý bol tiež celý od krvi a krčil sa v kúte. Rozzúrený muž schytil pušku a zamieril priamo na Duka.
„Ty si zabil moje dieťa! Ty si zabil moje dieťa!“ Jánov zlostný rev zobudil dieťa, ktoré sa začalo mrviť a plakať pod zakrvavenou prikrývkou. S prstom na kohútiku a mieriac na psa sa pomaly otočil za plačom – a šmahom ruky odkryl nedotknuté telo svojho dievčatka. Až potom uvidel za postieľkou na zemi mŕtveho rysa. Až ho bodlo pri srdci, keď si uvedomil, že takmer zabil toho, ktorý zachránil život jeho dcérke.
Ako často sa nám stáva niečo podobné? Robíme závery a súdime skôr, ako poznáme všetky fakty. Skôr ako niečo podnikneme, potrebujeme sa zastaviť, pozerať, počúvať a rozmýšľať.


Zdieľať: