Láskavosť voči každému je prvou životnou zásadou, ktorá nám môže ušetriť mnoho nepríjemnosti.
Postrach medveď
„Tak čo budeme robiť dnes?“ spýtala sa babka Janka.
„Sľúbila som mu, že pôjdeme zbierať maliny,“ prihovorila sa mama.
„No, keby sa ti podarilo nazbierať za košík, urobila by som koláč. Najlepší je z čerstvých malín,“ dodala babka.
„A nechceš ísť so mnou?“ spýtal sa Janko babky.
„Do lesa? Tam môžu byť medvede.“
„Už dávno tam medvede nikto nestretol. Vôbec sa ich nemusíš báť.“
„Aj tak si nemyslím, že je to dosť bezpečné.“
„Ver mi, medvede tam nie sú,“ presviedčal babku otec.
Babka každého premerala skúmavým pohľadom a nakoniec povedala: „No tak dobre. Pôjdem s tebou, Janko.“
Keď sa už blížili k veľkému malinčiu, Janko jej pošepol: „Keď mi sľúbiš, že to nikomu neprezradíš, ukážem ti svoje tajné miesto.“
Babka sa naňho usmiala: „To vieš, že to nikomu nepoviem,“ sľubovala Jankovi.
Janko ju viedol úzkym chodníčkom cez hustý porast malinčia, až kým nedošli na malú čistinku, kde bolo niekoľko spadnutých stromov.
„Môžeš si tu sadnúť a zbierať všetky maliny dookola,“ navrhol jej Janko.
„Najprv si musím trocha odpočinúť,“ povedala babka a sadla si na kmeň stromu. Oberala maliny a s chuťou ich jedla.
„Babka, ja oberám takto: Jedna je pre mňa, dve do košíka. Jedna je pre mňa, dve do košíka,“ názorne ukazoval Janko.
„To je dobrý nápad. Musím to tiež tak vyskúšať,“ povedala babka. Chvíľu sa spolu rozprávali. Potom ich oberanie tak zamestnalo, že obaja zostali ticho.
Janko oberal na druhom konci veľkého kmeňa. Rozmýšľal o tom, čo by babka asi robila, keby sa tu objavil naozajstný medveď. Veď to ľahko zistím, povedal si Janko a pomaly sa priplazil až k babke za chrbát. Najhrubším hlasom, aký dokázal vydať a najsilnejšie ako sa to len dalo, zahundral: „Grrrrrrrrrrrrrr!“
Babka vyhodila košík s malinami do vzduchu a dala sa v nohy. Cestou kričala: „Medveď! Medveď!“ Šatami sa zachytávala o malinčie, potkla sa a padla do blata, ale opäť vyskočila a utekala ďalej. V behu rozmýšľala len o tom, ako pomôcť Jankovi.
Janko počul jej krik a bežal za ňou. Babka medzitým dorazila až domov a lapajúc dych dodala: „Pomôžte Jankovi! Je tam medveď!“
„Buď spokojná,“ upokojoval ju otec. „Videla si ho?“
„Počula som ho. Choďte rýchlo za Jankom!“
Otec len krútil hlavou: „Som si istý, že to nebol medveď. Skôr si myslím, že Janko na tebe skúšal nejaký nový trik – aj keď by to samozrejme nemal robiť. Vždy rád skúša reakcie druhých.“
O malú chvíľu dobehol Janko a smial sa tak sladko, že nemohol prestať. Nevedel, že babka vie bežať tak rýchlo. Pozbieral rozsypané maliny, doplnil košík a vybral sa domov.
Babka sedela na verande a čakala na neho. Keď ho uvidela, povedala: „Odlož košík a príď sem. Chcem sa s tebou porozprávať.“
„Vieš, ako veľmi si ma vyľakal? To od teba nebolo pekné!“ a skôr než sa Janko zmohol na slovo, otočila sa a odišla dnu. Na takú rekciu Janko nebol pripravený. Utekal za ňou a po tvári mu stekali slzy. Bolo mu nanič z toho, čo zas vyparatil. Trápili ho otázky: Bude ma mať babka ešte rada? Dokáže mi vôbec odpustiť? A v duchu vyslovil tichú prosbu: „Pane Ježišu, prosím, zariaď, aby ma mala opäť rada.“
Keď babku našiel, sklonil sa ku nej a tichým hlasom povedal: „Je mi naozaj, ale naozaj ľúto, že som ťa tak vystrašil.“ Objal ju, ona pobozkala jeho a dodala: „Aj napriek tomu ťa budem mať vždy rada!“