Jedného krásneho letného dňa sa štyri dievčatá vybrali za kamarátkou. Strávili spolu krásne odpoludnie. Keď sa už chceli rozísť, zastavila ich mladá žena s dieťaťom na rukách. Najprv prosila o “malý darček“ pre dieťa a potom povedala: „Krásne slečinky, keď mi ukážete ruku, poviem vám, akú budúcnosť máte pred sebou. Hovorím čistú pravdu! Podaj mi, slečinka, pravú ruku! Ktorá z vás chce byť šťastná a bohatá? Nechcem za to veľa.“

Dotieravo chytila ruku dievčaťa, ktoré stálo najbližšie pri nej. Ale Marta odtiahla ruku a rázne povedala: „Ďakujem, nechcem vedieť, čo ma čaká. To nie je správne, Boh to zakázal robiť.“

„Ale, Marta,“ povedala Anička, „prečo všetko hneď berieš tak vážne? Veď je to len žart. Musíš to brať s humorom!“

„Nie, to nie je žart,“ ohradila sa Marta. „Človek tomu uverí. Prosím ťa, nedovoľ jej to. Poďme radšej preč!“

„Ale Marta, nebuď taká ustráchaná, nekaz nám zábavu,“ pridali sa k rozhovoru dve sestry, Alžbeta a Terezka. „Sme zvedavé, čo nám táto žena povie. Veď to nie je nič zlé. Robí to toľko ľudí na svete!“

„Máte pravdu,“ povedala Anička, „a my nechceme byť lepšie, než sú iní. Tu je moja ruka, pani, povedzte mi niečo pekné.“ Žena sa veľavravne usmiala a posadila dieťa na lavičku, kde sa spokojne hralo. Sestry zvedavo pristúpili k žene a napriek tomu, že sa snažili zostať úplne pokojné, vo chvíli, keď chytila Aničkinu ruku, pocítili niečo zvláštne. Po niekoľkých nezrozumiteľných slovách pani povedala: „Šťastie aj nešťastie vidno na tejto ruke. Mladá slečna sa dvakrát veľmi šťastne vydá a dvakrát stratí to najdrahšie! Je slečna spokojná?“

„Nuž, viac si človek ani priať nemôže,“ odpovedala Anička a prinútila sa usmiať. „Mať dvoch mužov a s oboma byť šťastná. Bola by som spokojná aj s jedným. Teraz je rad na tebe, Alžbeta. Som zvedavá, čo povie tebe.“

„Nechajte to, prosím vás,“ povedala nespokojná Marta. „Už by vám to mohlo stačiť. Poďme radšej domov!“

Dievčatám sa to však zapáčilo. „Teraz to začína byť zaujímavé,“ povedali si. „Času máme dosť. Terezka, si na rade.“ Marta zosmutnela. Sadla si na lavičku a s nevôľou sledovala, ako Terezka, aj keď akosi nesmelo, predsa len podala ruku panej, ktorej sa nepáčilo, že ich Marta prehovára. Nehovorila veľa, len s úškľabkom na tvári povedala: „20. júla… slečna… zomrie.“ Potom vzala svoje dieťa a skôr, než sa dievčatá stačili spamätať, odišla. Terezka zostala na smrť bledá. Jej kamarátky ustrašene hľadeli raz na ňu, raz na odchádzajúcu paniu.

Okrem Marty stáli všetky strnulo a ľutovali, že ju neposlúchli. Marta jediná nestratila odvahu a rýchlo rozmýšľala, ako kamarátkam pomôcť. „Vidíte, ako sa to skončilo! Mohli ste ma radšej poslúchnuť. Vedela som, že nič dobré z toho nebude. Terezka, netráp sa tým! Nechceš azda veriť tomu, čo hovorila táto žena?! Náš život je predsa v Božích rukách. Boh určite nezjavil tejto panej, čo ťa v živote čaká. Poď a zabudni na to!“

Povedať to bolo ľahké, ťažšie urobiť. Aj keď sa Marta celú cestu snažila, aby mysleli na niečo iné, nepodarilo sa jej to. Dievčatá, ktoré boli ešte pred chvíľou také veselé, vyzerali, akoby na nich dopadla kliatba. Domov sa vrátili nervózne a smutné. Terezka nemohla zabudnúť na osudnú predpoveď – a práve konkrétny dátum považovala za dôkaz, že pani hovorila pravdu. Trápila ju myšlienka na blízku smrť a oberala ju o každú radosť. Čím viac sa blížil ten deň, tým väčšiu úzkosť prežívala. Zožieral ju strach z toho, čo ju čaká.

Aj na ostatné dievčatá to zanechalo neblahý vplyv. Marta bola jediná, ktorá mohla žiť spokojne ďalej. Z celej sily sa snažila Terezke pomôcť, aby na to nemyslela a neverila tomu, ale zbytočne. Terezka stále viac chradla a trápila sa. „Nechaj ma, svojmu osudu neujdem,“ odpovedala Marte, ktorá ju so slzami v očiach prosila, aby sa vzchopila a dôverovala viac Bohu, než tej starej veštkyni.

Keď sa blížil osudný deň, ležala Terezka v horúčke. Lekár vyhlásil, že sa blíži jej koniec. „Je to nepochopiteľné, pretože nie je postihnutá žiadnou nevyliečiteľnou chorobou. Zdá sa, akoby ju nejaká vnútorná bolesť alebo trápenie obrali o všetky životné sily.“ Strach zo splnenia predpovede zničil tento mladý život. Keby si nenechala predpovedať budúcnosť, mohla žiť.

Nedlho predtým, ako Terezka zomrela, zasnúbila sa Anička s mladým mužom so snubnou kariérou. Spočiatku na osudnú predpoveď celkom zabudla. Keď však Terezka ochorela a stále viac chradla, nedokázala nemyslieť na veštbu. ´Čo keď tá nešťastnica hovorila naozaj pravdu a ona sa bude musieť ešte raz vydať? To by bolo hrozné!´ Mladá nevesta sa so strachom tešila zo svojho šťastia a nespočetnekrát ľutovala, že Martu neposlúchla. Nepomohlo ani dohováranie jej manžela, ktorému o tom tiež povedala. S obavami sledovala, ako sa Terezkin stav zhoršuje. „Ak zomrie Terezka, splní sa aj to, čo predpovedala mne,“ hovorila. Márne jej vysvetľovali, že život kresťana, ktorý naozaj verí, je v rukách nebeského Otca, bez vedomia ktorého jej nespadne ani vlas z hlavy.

„Ale čo keď Božou vôľou je práve to, aby som stratila svojho najmilšieho?“ nariekala. „Je to moja vina, že som sa to zo zvedavosti dozvedela vopred.“

Správa o Terezkinej smrti Aničku celkom zlomila. Neraz ju museli uisťovať o tom, že ak s dôverou v Boha vstúpi do manželstva, nemusí sa ničoho báť. Čierny tieň však napriek tomu ťažil jej vnútro. Ako veľmi v deň svadby ľutovala, že sa nechala nahovoriť veštkyňou! Keby ju odmietla, mohla sa teraz naplno tešiť zo svojho šťastia!

Odvtedy uplynulo mnoho rokov. Títo manželia sú spolu veľmi šťastní a na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že je všetko zabudnuté. Anička je spokojná, pretože vie, že všetky naše cesty a ciele sú v Božích rukách. Keď je však manžel na cestách, zmocňuje sa jej starý strach a bojí sa o život svojho manžela. Neraz ju napadne: „Čo keď sa predpoveď veštkyne naozaj splní?“

Aj keď sa o to snaží zo všetkých síl, nikdy sa tejto myšlienky nedokáže zbaviť úplne. Nedokáže prežívať radosť a šťastie naplno. „Ach, keby som tú ženu nikdy nestretla!“ povzdychne si aj dnes. A zvyčajne dodá: „Kto by si bol pomyslel, že to bude mať také následky! Terezka mohla ešte žiť a ja som nemusela prežívať toľko strachu!“ To všetko len preto, že človek nie je ochotný poslúchnuť Božiu radu.


Zdieľať: