„Och, nie! Chytila sa tráva!“ vykríkol som a začal som tak silno fúkať, ako som len mohol.

„Nefúkaj do toho! Robíš len väčší oheň!“ dohováral mi Peter a ťahal ma preč od plameňov.

„Ale tu nie je nikde voda!“ povedal som vystrašene. „Och, Bože, prosím, pošli dážď!“ modlil som sa a pozrel hore na čistú novembrovú oblohu.

Peter sa pokúšal udusiť oheň topánkami. „Nerob to! Chytia sa ti nohavice!“ kričal som zas ja na neho.

„Tak utekajme domov. Zavoláme hasičov.“

„Ty zavoláš. Ja bývam ďalej odtiaľto.“

Utekal som rýchlo domov. Vtrhol som do kuchyne. Sestra práve telefonovala.

„Rýchlo to skonči. Musím volať hasičov. Horí!“ kričal som a vytrhol jej slúchadlo z rúk. Nepovedal som dispečerovi svoje meno, len som dal našu adresu. Kopec, na ktorom horela tráva, bol totiž pred naším domom.

Sestra aj s mamou vyšli von, aby sa pozreli, kde horí. Oheň sa rýchlo šíril a nebezpečne sa blížil k niektorým domom. Ich obyvatelia už zacítili dym a tiež vyšli von.

„Kde sú tí hasiči? Prečo ešte neprišli? Bože, prosím ťa, nech prídu včas!“ modlil som sa v duchu.

„Neviete, ako sa to stalo?“ spýtala sa jedna susedka druhej.

„Neviem presne. Pred chvíľou však utekali dolu nejaké deti,“ povedala jej druhá.

Susedia sa začali medzi sebou rozprávať. Radšej som odtiaľ odišiel preč. Cítil som sa vinný a bál som sa. „Keby sme sa len neboli hrali so zápalkami… Mohli sme vedieť, že suchá tráva začne horieť veľmi rýchlo. Veď už máme 13 rokov, nie sme malé deti. Ale kto mohol vedieť, že z takej malej iskry sa urobí taký veľký oheň?“

Z pohľadu na horiaci kopec a zo šíriaceho sa dymu mi prišlo naozaj zle. „Bože, ty si mocnejší. Prosím, postaraj sa o tento zmätok, ktorý som zapríčinil,“ povedal som pokorne.

Z myšlienok ma prebral zvuk sirén. Prišli štyri hasičské autá a viac ako tucet hasičov. Prišli aj tri policajné autá. Postavili bariéry, aby im ľudia neprekážali. O chvíľu sa vznášala nad našimi hlavami aj helikoptéra.

Minúty plynuli ako hodiny. Po záchrannej akcii zostal kopec celý čierny. Ale žiadny dom nebol poškodený a nikto neutrpel žiadne zranenie. Ďakujem, Bože!

Onedlho začali policajti vyšetrovať. Prišli k nám domov, pretože my sme volali ako prví. Utiahol som sa do svojej izby a predstieral, že spím. Veľmi som chcel zaspať, ale nedarilo sami.

„Dávid, poď sem. Možno budeš vedieť viac povedať o tom, ako ten požiar vznikol,“ kričala mama.

Modlil som, aby mi Pán Boh pomohol. Netrvalo dlho, a ja som vedel, čo mám urobiť. Prosil som, aby mi dal aj potrebnú odvahu. Bol som si vedomý, že ma čaká trest.

„Viem, ako sa to začalo. Ja som na príčine,“ povedal som a vyrozprával celý príbeh. Povedal som aj to, že som si nemyslel, že sa to takto skončí a že ma to veľmi mrzí. Policajt všetko zapisoval. Moja mama a sestra začali plakať. Na ten deň nikdy nezabudnem.

Keď sme šli spolu večerať, moja sestra ďakovala Bohu za to, že sa nikto neporanil. Otec ďakoval za domy, ktoré zostali ušetrené. Mama sa modlila: „Ďakujem ti, Bože, za dnešný deň. Ďakujem za lekciu o bezpečí, odvahe a čestnosti.“ Potom sa všetci na mňa pozreli a usmiali sa. Cítil som, že sme si bližšie než kedykoľvek predtým.

Musel som ísť na súd a napísať aj obhajobu. Rodičia museli zaplatiť odškodné a preto som dlho nedostával vreckové. Ale myslím, že to bolo fér.

Peter povedal doma, ako sa to stalo, ale keď k nim prišiel vyšetrovateľ, všetko popreli. Peter sa vraj vôbec nehral so zápalkami. Jeho rodičia klamali, aby ho ušetrili problémov. Teraz mu nedovolia hrať sa so mnou. Rozmýšľam, čo si o tom všetkom myslí. Je mi ľúto, že som stratil kamaráta.

Priznávam, že nebolo ľahké povedať pravdu. Som však rád, že mi Boh pomohol, aby som to dokázal.


Zdieľať: