Pred niekoľkými týždňami nás navštívili naši známi a chceli sa ísť pozrieť do múzea Holokaustu. Tak som šla s nimi.

Keď sme vstúpili do pochmúrnej predsiene, uvažovala som, či som urobila dobre, že som sem šla. Priam telesne sa ma dotýkala hrozivá atmosféra koncentračných táborov. Výťahom sme sa vyviezli na najvyššie poschodie, kde sa začínala stála expozícia. Cítila som sa čoraz horšie. Uvedomila som si, že skutočnosť bola oveľa drastickejšia než vystavené dokumenty. Toto múzeum zachytávalo dejiny zla.

Keď sme si prezreli fotografie svedčiace o hrôzach nacizmu, zišli sme na prízemie. Táto časť predstavovala hrdinov holokaustu – ľudí, ktorí riskovali svoje životy, aby zachránili Židov i ďalšie obete.

Prečítala som si meno Oskar Schindler. Bol to nemecký obchodník, ktorý zachránil 1200 Židov a jeho príbeh bol aj sfilmovaný. Ďalším hrdinom bol John Weidner, mladý kresťan – adventista, ktorý tajne previedol z okupovaného Francúzska do bezpečia 800 Židov.

Vtedy som si spomenula na článok, ktorý som čítala v novinách. Hovoril o tom, že všetkých týchto hrdinov nepoznáme a zrejme by sme ani nespočítali tých, čo riskovali vlastný život i životy svojich rodín, aby Židov zachránili. Autor článku sa nakoniec podelil o túto skúsenosť: „Keď som raz hovoril o ´sprisahaní zla´, prišiel za mnou jeden holandský záchranca a spýtal sa ma, prečo nikdy nehovorím o ´pozitívnom sprisahaní´. Myslíte si, že by som mohol ukrývať židovské rodiny vo svojom dome bez aktívnej spolupráce doručovateľa, mliekára a dobrých susedov? Veď na každého zachráneného človeka pripadalo asi sedem záchrancov. To bolo to ’pozitívne sprisahanie‘.“

Keď sa vôkol nás šíri zlo, zapojme sa do „pozitívneho sprisahania“.


Zdieľať: