Ani som netušil, že sa v to odpoludnie stretnem s Redom. Aj keď vyzeral ako každý iný elegantne oblečený človek, bol to medzinárodný zápasník vo voľnom štýle, majster japonských anatomických chvatov džiu-džitsu a majster Južnej Ameriky v boxe v ťažkej váhe. Stretli sme sa v metre, čo určite nebolo najvhodnejšie miesto na pokojný rozhovor. Navrhol som preto, aby sme si šli sadnúť do niektorej pokojnej reštaurácie. Pretože si ešte niečo potreboval vybaviť, kúpil som si noviny a čakal ho v reštaurácii. Z novín som sa dozvedel, že práve dnes večer sa odohrá zápas medzi „Železným Zverákom“, ako ľudia bežne Reda prezývali a majstrom Paraguaya Indiánom San Thomasom.

O niekoľko minút sme už sedeli v družnom rozhovore a vôbec sme si nevšímali, čo sa deje okolo nás. V tých dňoch sa konali v meste voľby. Neraz došlo k zrážke medzi stúpencami jednotlivých strán. Polícia musela zasahovať takmer každý deň. Muži pri vedľajšom stole práve vášnivo debatovali. Jeden z nich, silný nadšenec, vstal s pohárikom v ruke a kričal: „Na zdravie a víťazstvo našej strany!“ Ostatní sa k nemu horlivo pridávali.

My sme spokojne sedeli a nevšímali si ich. Boli sme im však tŕňom v očiach. Nepáčilo sa im, že sme sa k nim nepridali, preto im Železný Zverák vysvetľoval: „Sme cudzinci a nechceme sa pliesť do vašich politických záležitostí.“

Toto vysvetlenie im však nestačilo. Alkohol urobil svoje. Muž vstal, položil pohárik na stôl a pristúpil k Zverákovi: „Že ste cudzinci, to mi neprekáža…“ A skôr, než som si stačil uvedomiť, čo sa stalo, dostal Zverák od neho facku! S otvorenými ústami som hľadel na Reda a čakal, čo sa teraz stane.

Videl som, ako mu šklblo tvárou. Domnieval som sa, že toho muža uväzní vo svojom železnom zovretí a „pozametá ním podlahu“. Ale nič podobné sa nedialo. Red si spokojne sadol.

„Vaše šťastie, že ste si sadli,“ povedal výtržník. „Zrejme vám tá jedna stačila. Inak by som vám s radosťou dal aj viac.“

Díval som sa do očí tohto svetového zápasníka, ktorý učil policajtov a detektívov bojové hmaty a ktorý v tých najnebezpečnejších situáciách vybojoval niekoľko stoviek tvrdých zápasov. Nevedel som pochopiť, prečo sa takto správa, prečo tomu chlapovi neukáže svoju silu. Po tomto výstupe nás tí muži úplne ignorovali. Považovali nás za zbabelcov, ktorí nie sú hodní ich pohľadu. Nakláňam sa nad stôl a pýtam sa: „Prečo ste sa nebránili?“

„Myslíte si, že by to bolo na svetového zápasníka dôstojné, dať tomu človeku príučku? Keď v riadnom zápase položím súpera na lopatky, je to športové, ale nemôžem to robiť hocikedy. Mimo ringu nechcem nikdy použiť svoje zápasnícke schopnosti a už vôbec nie silu. Viem, že by som ho porazil malíčkom – a to mi úplne stačí. A tá facka? Večer ich určite dostanem viac.“

O niekoľko hodín neskôr som bol svedkom ovácií, ktoré zožal, keď v rekordnom čase a s jasnou prevahou porazil svojho súpera.


Zdieľať: