Mama ochorela! U nás doma sa všetko zmenilo a nastal obrovský zmätok. Chudák ocko bol takmer zúfalý, pretože zrazu musel robiť 101 drobných domácich prác. Potom však dostal nápad.

„Pozrite, deti, zvládneme to len tak, že si prácu rozdelíme a každý si bude plniť svoje povinnosti.“

„Ale my musíme chodiť do školy a písať si domáce úlohy,“ namietal Peter.

„Ja viem,“ povedal ocko. „To znamená, že ráno musíte vstať skôr. Keď sa naučíte robiť niektoré domáce práce, v živote sa vám to určite zíde.“

Deťom sa to ktovieako nepáčilo, ale súhlasili s plánom, pretože chceli pomôcť chorej mame. Peter mal na starosti každé ráno nakŕmiť kuriatka. Dvojčatá Tomáš a Marek sa mali o ne postarať vždy večer. Ráno bolo ich úlohou prestrieť stôl a po raňajkách ho upratať. Marienka pripravovala raňajky pre mamku a ustieľala postele, večer umývala riad.

Niekoľko dní to fungovalo perfektne. Každý sa snažil, ako najlepšie vedel. Stalo sa, že niekedy sa v práci aj predbiehali. Ako však dni plynuli, horlivosť ich opúšťala. Stále viac na nich doliehal tlak školských povinností; rána boli chladnejšie a tmavšie. Vstávať každé ráno, či bolo zima, alebo teplo a ísť do záhrady nakŕmiť sliepky, to si veru vyžadovalo statočnosť.

Raz večer prišiel Peter zo školy akosi neskoro. Mal ťažký deň a bol veľmi unavený. Okrem toho mal veľa domácich úloh, z čoho bol mrzutý. Pohádal sa s Tomášom, Marekom, Máriou a nakoniec aj s ockom. Otec mu povedal, že si potrebuje dobre odpočinúť, nech ide spať. Keď ráno o pol siedmej zazvonil budík, Peter rýchlo vyskočil z postele. Už o hodinu musí ísť do školy, nemá úlohy a ešte musí nakŕmiť aj sliepky. Ako to má všetko stihnúť? Keby sa len nebol pohádal s bratmi! Možno by mu teraz pomohli. Takto sa však neodvážil poprosiť ich o to. Hanbil sa sám pred sebou. Umyl sa o obliekol ako zvyčajne a utekal dolu, kde našiel svoje knihy na stole tak, ako ich večer nechal. Musí stihnúť všetky úlohy z aritmetiky a slovenčiny! Och, pomoc! Celý čas sa mu zdalo, akoby mu niekto pripomínal: Nezabudni na sliepky! Nesmieš sklamať mamku! Teraz je závislá od tvojej pomoci.

Pozrel sa na hodinky. Rozhodol sa, že najprv si spraví úlohy a potom pôjde ku sliepkam. Zrejme mu neostane čas na raňajky a nestihne si pripraviť ani desiatu. No matematiku a slovenčinu si musí urobiť.

Medzitým sa začali jeho malí bratia dohovárať: „Peter prišiel včera neskoro. Asi nestihol úlohy,“ povedal Tomáš.

„Chudák Peter, zase sa nestihne naraňajkovať,“ povedal Marek.

„ A čo sliepky?“ spýtal sa Tomáš.

„Naozaj. Čo keby sme mu pripravili prekvapenie?“ navrhol Marek.

„Nezaslúži si to!“ povedal Tomáš. „Včera večer sa s nami tak škaredo pohádal.“

„Ale to len preto, že bol veľmi unavený. Niekedy je k nám taký dobrý.“

„Niekedy,“ súhlasil Marek.

„Dobre, tak potichu vykĺzneme zadným vchodom.“

Dve malé postavičky si potichu obuli topánky a vykročili do rannej hmly. Peter medzitým pozrel na hodinky – 7:45. Už má len 15 minút a ešte nenakŕmil sliepky a neraňajkoval. Zmocnilo sa ho také zúfalstvo, že mu bolo až do plaču. V tej chvíli začul buchot pri zadných dverách. Zo zvedavosti ich bežal otvoriť. Vonku stáli Tomáš a Marek.

„Ahojte, kde ste boli tak skoro ráno?“ zvolal Peter od prekvapenia.

„Boli sme nakŕmiť sliepky,“ povedali dvojičky s radosťou. „Teraz sa môžeš v pokoji naraňajkovať.“

„Vy ste nakŕmili sliepky?!“ čudoval sa Peter. „Veď som si to nezaslúžil. Naozaj! Ale večer vám za to niečo donesiem. Určite!“

„Super! Super!“ volali Tomáš a Marek a bežali dnu zohriať sa.


Zdieľať: