Druhá svetová vojna vrcholila. Blížil sa koniec roku 1944. Zúrili kruté boje a celkovú situáciu zhoršoval treskúci mráz a neustále sneženie.

Spojenecké vojská bombardovali územie a snažili sa udržať si kontrolu nad strategickou oblasťou. Veliaci dôstojník sa obrátil k niekoľkým svojim mužom a povedal: „Prejdite cez toto pole a zabite všetkých nemeckých vojakov skôr, ako sa stihnú ukryť v snehu. Nechcem nijakých zajatcov. Absolútne nikoho!“

Jeden z amerických vojakov o tom, čo sa potom stalo, povedal: „Ako som tak šiel, okamžite som zastrelil dvoch ranených a trpiacich vojakov. Potom som zrazu pred sebou uvidel vysokého, mladého muža so širokým germánskym čelom. Bol naklonený k stromu. Nebol ranený, len veľmi ustatý. Nemal jedlo, vodu a zostal bez kamarátov a bez streliva. Premohol ho strach, únava, porážka a samota. Keď som na neho zakričal, odpovedal po anglicky s krásnym prízvukom.

Keď som prišiel bližšie, všimol som si malú čiernu Bibliu v náprsnom vrecku na jeho košeli. Začali sme sa rozprávať o Ježišovi a spasení. Dozvedel som sa, že tento vysoký a chudý nemecký vojak je novoobrátený kresťan, ktorý hlboko miluje svojho Pána. Dal som sa mu napiť z mojej poľnej fľaše, rozdelil som sa s ním aj o sušienky, ktoré som mal pri sebe. Potom sme sa spolu modlili a čítali si z Božieho slova. A potom sme spolu plakali.“

Keď nám to rozprával, hlas sa mu začal triasť a slzy mu stekali po lícach. Jeho tvár odzrkadľovala úzkosť. „Zdá sa mi, akoby sa to stalo včera. Stáli sme vedľa seba a on prečítal žalm zo svojej nemeckej Biblie. Potom som ja prečítal Rim 12 zo svojej Biblie. Ukázal mi tiež čierno-bielu fotografiu svojej manželky a dcéry. Mal som vtedy niečo vyše dvadsať. Len nedávno som ukončil štúdium a nemal som ešte čas zamýšľať sa nad hrôzami vojny a utvoriť si nejaký názor. Možno to bolo príčinou, že som urobil to, čo som urobil.

Rozlúčil som sa so svojím nemeckým bratom a chystal sa odísť. Urobil som niekoľko krokov – a opäť som sa k nemu vrátil. Veď rozkaz je rozkaz! Hlavou mi vírilo: nezabiješ!, zasľúbenie večného života, Knieža pokoja, nezmyselnosť vojny.

Keď nemecký vojak uvidel, že sa vraciam, sklonil hlavu a zavrel oči. Bol to taký klasický postoj ako pri modlitbe. Potom sa to stalo. Povedal som tri krátke vety, ktoré opakujem doteraz, keď mám z toho, čo sa stalo, nočnú moru: Ty si kresťan. Aj ja som kresťan. Uvidíme sa neskôr.

Ani nie o sekundu som z tohto bezbranného kresťanského vojaka urobil mŕtvolu.“

Aké strašné následky prináša to, keď človek viac poslúcha ľudské rozkazy ako Božie prikázania! Veď práve preto Biblia hovorí, že viac treba poslúchať Boha ako ľudí.


Zdieľať: