Pick-up strýka Mareka sa skoro ráno, ešte za tmy, hnal po zasneženej ceste. Sedel som s ním v teplej šoférskej kabíne, pozoroval snehové vločky a rozmýšľal, ako sa cestuje psom v nákladom priestore.

Zrazu sa pred nami na ceste mihlo niečo hnedé, s veľkými parohmi a snehom posypanou srsťou. Strýko trhol volantom. Auto samozrejme zmenilo smer a dostalo šmyk. Prestal som dýchať a čakal, ako to dopadne. Po malej chvíli sme do niečoho mäkko narazili a zakotvili v hlbokom snehu.

„Si v poriadku?“ spýtal sa strýko. Prikývol som.

„Idem sa pozrieť na našich psov.“ Otvoril dvere a skočil do snehu, ktorý mu siahal po kolená. Šiel som za ním.

„Kozmo, Baron, ako sa vám darí?“ prihováral sa im milo. „Kráľ, Alex, ste v poriadku? A čo ty Kanuta, Agnus, Ilka, nespíte?“

V nákladnom priestore bolo 8 drevených búd v dvoch radoch na sebe. Boli to eskimácki psi. Mali biele ňufáky, srsť za očami a na ušiach mali čiernu. Pretekárske sane, ktoré strýko uložil hore na búdy, zostali nepoškodené.

„Zdá sa, že je všetko v poriadku. Len neviem, ako sa nám podarí dostať auto späť na cestu.“

„Myslíš, že stihneme preteky?“ spýtal som sa. Preteky sa začínali až na obed, ale pred nami bola ešte dlhá cesta.

„Keď sa nám podarí vyhrabať sa a nebudeme musieť čakať na pomoc, tak by sme to mali stihnúť.“

Strýko vybral lopatku a začal odhadzovať sneh od kolies. Ja som ho udupával, aby sa nám ľahšie vychádzalo na cestu. Potom sa strýko snažil vyhrabať sa zo snehu. Pridával, cúval, snažil sa auto rozhúpať, ale všetko bolo zbytočné. Aj moja snaha pomôcť mu tlačením.

„Zdá sa, že budeme musieť počkať, kým pôjde niekto okolo a vytiahne nás. Môže sa stať, že svoje prvé preteky nestihneš.“

„To by som nerád,“ odpovedal som a spomenul si, že mama ma kvôli nim vypýtala na niekoľko dní zo školy.

Po chvíli ticha ma niečo napadlo: „Strýko, čo keby sme zapriahli psov. Možno by sa im podarilo vytiahnuť auto zo snehu.“

„Osem psov? Dvojtonové auto?“

„Čítal som, ako sa to raz podarilo desiatim psom. Za pokus to stojí, prosím.“

„Tak dobre.“

Pripravili sme psí postroj a priviazali o hák pod nárazníkom. Keď bolo všetko pripravené, strýko si sadol za volant.

„Ja budem poháňať motor, ty psov.“

Strýko naštartoval a ja som povzbudzoval psov. Keď sa už všetci netrpezlivo mrvili, pokýval som na strýka. Strýko pridal plyn a ja som skričal: „Tak ideme! Poďme!“

Psy sa vyrútili dopredu, zápasiac s hlbokým snehom. „Kozmo! Angus! Kanute! Hejá! Hejá! Tak poďme, chlapci!“ kričal som.

Náš pick-up sa pohol! Centimeter po centimetri šiel pomaly dopredu. Chytil som remene pred Baronom a ťahal spolu s psami. „Tak poďme, chlapci! Poďme! Už sa auto pohlo! Ilka! Kráľ! Alex! Hejá!“

Pomaly, pomaly, za stáleho povzbudzovania sa psom podarilo vytiahnuť auto na cestu. Aj ja som bol úplne zadýchaný.

„Mal si pravdu,“ povedal strýko. „Osem psov dokázalo vytiahnuť pick-up!“

„Nechceli zmeškať preteky,“ povedal som a hladkal pritom Baronov chlpatý krk.

Ak máme spoločný cieľ a svoje sily spojíme, môžeme dosiahnuť veľké veci.


Zdieľať: