Po druhej svetovej vojne bola zničená takmer celá Európa. Všetko bolo v ruinách. Azda najsmutnejší pohľad bol na malé osirotené deti, ktoré sa hladné túlali po uliciach zničených miest.

Stalo sa to v Londýne. Jedného sychravého rána sa americký vojak vracal do kasární. Ako zabočil džípom do jednej z mestských ulíc, zazrel malého chlapca, ako stojí s nosom pritlačeným k výkladu malej cukrárne. Vnútri bol pekár, ktorý miesil cesto na novú várku šišiek. Hladný chlapec ticho stál a uprene hľadel dnu, sledujúc každý jeho pohyb.

Vojak zaparkoval džíp na okraj cesty, vystúpil a celkom pomaly a pokojne sa vybral k chlapcovi. Cez zarosené sklo videl, ako pekár práve vyberal z rúry čerstvo upečené koláče. Nielen chlapcovi, aj jemu sa pri tomto pohľade začali zbiehať sliny. Všimol si, ako chlapec preglgol a vzdychol si, keď pekár opatrne vyberal šišky na pult. Vojakovi prišlo chlapca strašne ľúto. Ani nevedel, ako sa ho zrazu spýtal: „Chlapče, dal by si si z tých šišiek, však?“

Chlapec zostal celkom udivený. Chvíľu sa nezmohol ani na slovo. „Ach… pravdaže, rád by som si dal!“

Vojak vošiel dnu a kúpil desať šišiek. Dal si ich do papierového vrecúška a vrátil sa späť k chlapcovi, ktorý stál vonku v chlade sychravého londýnskeho rána. Usmial sa, podal mu vrecúško a povedal: „Toto je tvoje.“

Keď sa otočil, že odíde, chlapec ho chytil za kabát. Obzrel sa. Chlapec sa ho potichu spýtal: „Pane, vy ste Boh?“


Zdieľať: