„Musím sa vrátiť a povedať mu to,“ povedal Bohuš na štadióne opierajúc sa o operadlo stoličky.

„Čo? Zbláznil si sa?“ vykríkol Jonatán. „Nikdy sa to nedozvie. Zajtra to vyhodia s odpadkami.“

„O to mi nejde,“ povedal Bohuš.

„Roztrhá ťa na márne kúsky,“ pripomenul Jonatán.

„To mi je jedno. Musím ísť a povedať mu to.“ Bohuš sa pustil uličkou hore.

Jonatán sa vybral za ním. „Aspoň počkaj, kým sa skončí tento zápas.“

„Veď o chvíľu je aj tak koniec. Idem hneď. Ak nechceš, nemusíš ísť.“

„No, idem aj ja,“ povedal Jonatán potriasajúc hlavou.

Keď chlapci vyšli na ulicu, zamierili rovno k pekárni, kde Bohuš pracoval na pol zmeny. Bol rád, že si tam môže zarobiť nejaké peniaze. Veď práca mu nerobila nijaké problémy.

„Neviem pochopiť, ako som mohol urobiť takú hlúposť,“ nariekal Bohuš. „Veď je to také jednoduché. Pripraviť jednu dávku cesta, rozdeliť na štyri časti, nechať vykysnúť a máš to hotové.“

„Iste, je to celkom jednoduché. Asi sme sa zarozprávali. Musel si sa pomýliť, keď si rátal, koľko naberačiek múky si tam už dal.“

„Tiež si to myslím, ale každá naberačka má asi pol kila múky. Musel som ich tam dať viac, pretože keď som pridal predpísané množstvo vody, mixér to nedokázal dobre vymiesiť. Vieš si predstaviť, koľko peňazí sme asi vyhodili do odpadkov? Dúfam, že mixér sa nepokazil.“

„To určite nie. Urobil si ešte jednu dávku a tá sa ti už podarila, však?“ pripomenul Jonatán.

„Áno, ale ako vieš, že sa nič nepokazilo?“

„Myslím si to. A keby aj, čo na tom? Nikto nezistí, čo sa stalo, okrem teba a mňa. Nevydarila sa ti jedna dávka chlebového cesta, tak sme ju vyhodili do koša. Navrch sme nasypali odpadky – nikto si to nevšimne. Keď prídu smetiari, celý kontajner vysypú do auta a nikto nič nezistí.“

„Nemôžem to nechať len tak, Jonatán. Neviem, akú veľkú škodu sme vôbec spôsobili. Neviem, či by nebolo treba ten mixér pre istotu pozrieť,“ povedal Bohuš a vykročil ďalej. „Musím pánu Konerovi povedať, čo sa stalo.“

„Hovorím ti, že ťa roztrhá na márne kúsky,“ povedal Jonatán. „Myslel som si, že si šetríš peniaze, aby si si mohol kúpiť auto, keď budeš mať osemnásť. Tvoj otec povedal, že keď si budeš šetriť, aj on ti niečím prispeje. Veď je to o pár rokov. Kde si nájdeš takú dobrú prácu, ako je táto?“

„Máš pravdu. Je to veľmi dobrá práca,“ povedal Bohuš. „Zarobím celkom peknú sumu, oveľa viac než chlapci, ktorí pracujú v stánkoch s rýchlym občerstvením.“

Jonatán schytil kamaráta za plece. „To ti nestojí za to. Nikto sa nič nedozvie. Poďme domov a zabudni na to. A okrem toho, pán Koner tam ešte asi ani nebude.“

„Už bude. Do práce chodieva večer o pol siedmej. Cesto dovtedy vykysne. Potom dáva piecť chlieb. Už je skoro pol ôsmej,“ povedal Bohuš a pozrel sa na hodinky. „Prepáč, Jonatán, musím tam hneď ísť a povedať mu to.“

„Aj tak si myslím, že si cvok. Idem domov, pretože s rodičmi odchádzame niekam na víkend. Uvidíme sa v pondelok v škole.“

Jonatán potľapkal kamaráta po pleci a rozlúčili sa. Pustil sa dolu ulicou. Bohuš pokračoval v ceste do pekárne. Dnu sa už svietilo. Pozrel cez okno. Pán Koner stál pri pracovnom stole.

Bohuš pozoroval, ako pekár odkrajuje kusy cesta a dlaňami z nich tvaruje bochníky. Potom ich ukladá do chlebových foriem. Všetko je pripravené, chlebík sa môže dať piecť.

„Dobrý večer, pán Koner,“ povedal Bohuš, keď otvoril dvere. Bola teplá letná noc. Horúci vzduch z pecí Bohuša privalil ako ťažká perina. Na tvári zacítil kvapky potu.

„Ahoj, Bohuš. Čo ťa sem priviedlo tak neskoro večer? Myslel som si, že dnes večer si na zápase.“

„Bol som. Čosi sa však prihodilo, preto som musel prísť. Chcem vám o tom povedať.“

„Čo také?“ Pán Koner prestal tvarovať bochníky a pozrel Bohušovi priamo do očí.

Bohuš povedal svojmu šéfovi celý príbeh o tom, ako sa pomýlil pri rátaní naberačiek s múkou a ako sa mu nevydarila celá jedna dávka. Povedal mu tiež, ako to s Jonatánom vyhodili do kontajnera a zasypali odpadkami, aby nič nezbadal.

„Prečo mi to teda hovoríš, keď ste to prikryli odpadkami, aby som nič nezbadal?“ spýtal sa Bohuša.

„Nevedel by som vám klamať, pán Koner. Je mi ľúto, že toľko múky a všetkých prísad vyšlo navnivoč. Môžete mi tú sumu strhnúť z mojej výplaty. Keby to bolo málo, prinesiem z toho, čo som si doma ušetril.“ Bohuš bol teraz naozaj celý spotený, no nebolo to kvôli letnej horúčave.

„Bohuš, poď na chvíľu sem!“ povedal pán Koner a pomaly s ním kráčal ku kontajneru.

„Spomínaš si, čo som ti povedal o tom, čo urobí kvas s cestom? Pozri sa do kontajnera!“

Cesto vykyslo a naplnilo takmer celý kontajner. Odpadky, ktoré Bohuš s Jonatánom nasypali navrch, aby cesto prikryli, povypadávali von.

„Mám dobrý nápad,“ povedal pán Koner. „Ak sa ti nabudúce stane niečo podobné, zavolaj ma. Niečo s tým urobíme. V tomto prípade sme mohli pridať z každej prísady a vyrobiť väčšiu dávku.“

Pán Koner položil ruku Bohušovi na plecia a spolu sa vrátili do pekárne.

„Povedali ste nabudúce. Nevyhodíte ma?“ spýtal sa Koner.

„Bohuš, keď urobíš chybu, nie je to nič strašné. Zlé je však to, keď nie si čestný. Zo začiatku som bol nahnevaný, pretože som si myslel, že mi to nepovieš a ja by som ti nemohol dôverovať. Ale pretože si prišiel a povedal mi to, všetko je opäť v poriadku. Teraz choď domov a dobre sa vyspi. Uvidíme sa v pondelok. Dostaneš celú svoju výplatu. Tu za chyby neplatíme, tu sa z nich učíme.“

„Ďakujem, pán Koner. Nabudúce budem naozaj dávať väčší pozor,“ povedal Bohuš. „Do videnia v pondelok.“

Ani nie je až tak horúco, pomyslel si Bohuš. Veď je vlastne krásny večer – jeden z najkrajších, na aký si dodnes spomína.


Zdieľať: