„Poď sa s nami hrať na pirátov!“ volali chlapci svojho kamaráta von. „Nemôžem, otec mi prikázal cvičiť,“ ozval sa piskľavý hlások chlapca z okna starého domčeka na predmestí. „Nebuď baba, poď, budeš kapitánom!“ volali chlapci. Tomu sa nedalo odolať. A tak odložil sláčik a potichu sa vykradol z domu. Prístav janovských rybárov bol hotový raj pre chlapčenské pirátske hry. Pri nich čas beží oveľa rýchlejšie ako sa nazdáš. Rybári však nemali veľmi radi, keď sa šarvanci naháňali po ich loďkách a poprehadzovali im veslá či pomotali siete. Keď boli v najlepšom, zrazu sa z akejsi uličky vyrútil na nich starý rybár Pablo. Reval a nadával, až sa to ozývalo celým námestím. Náš malý hrdina si spomenul na otca. Ten tiež takto kričal, hlavne, keď bol opitý, a to sa stávalo dosť často. Rýchlo sa vytratil a uháňal hore ulicou domov. Potichu sa vkradol do domu. Mama ho zbadala; v očiach mala slzy. To bude isto pre mňa, napadlo ho a tak rýchlo zobral do ruky sláčik, priveľké husle a pokračoval v jednotvárnom cvičení akoby nič.

„Kde si sa túlal, ty opica jedna! Kde?“ vrútil sa do izby otec, odsotil matku, ktorá sa snažila chrániť synáčika. Už nestačil ujsť. Surová ťažká ruka sa zaborila do jeho čiernych kučier. Chlapča nestačilo ani zjajknúť a strašný úder do tváre mu vyrazil dych. Prestal vnímať čo sa robí, nepočul otcov krik ani matkin plač. Z nosa mu vystrekla krv a iba podvedome stískal na útlej hrudi husličky. Azda to zastavilo príval ďalších úderov. „Necvičíš… Prikázal som…“ – prepitým hlasom ešte zreval otec a zvalil sa na staré dolámané kreslo.

Chlapček si cez slzy zmiešané s krvou prezeral husle. „Celé, sú celé!“ zaradoval sa. Mama si ho privinula a jemne mu zotierala slzy i krv. „Bolí? Veľmi ťa bolí? Moje chúďa!“ Šepkala hlasom plným strachu i materinskej nehy.

„To nič mama, prejde to! Idem cvičiť.“ Vošiel do temného pitvora a hral. Malé prsty čisto vyhmatávali tóny jednotvárneho cvičenia. Hore, dolu, hore a zase dolu. Desaťkrát, dvadsaťkrát, tridsaťkrát až do zunovania stúpala a klesala melódia. Teraz už šli prsty samy.

Chlapec mal rád svoje husličky, aj keď mu boli priveľké. Denne do úmoru cvičil.

„Cvičiť, musíš viac cvičiť! Aby si bol ako ten ´zázrak´ zo Salzburgu,“ prikvitol raz otec s novinou. Dopočul sa kdesi o koncertoch mladého Mozarta. Hneď sa mu zamarila vidina, aký slávny bude jeho syn a koľko on zarobí na jeho umení.

„Musíš cvičiť, viac cvičiť! Dnes ani na krok, celý deň budeš cvičiť!“ Tieto slová neustále prenasledovali malého chlapca. A tak cvičil. Nikoho nepoznal, nevidel, nepočul, nikam nechodil – len cvičil. Už aj znenávidel tie husle a neraz by ich bol najradšej roztrieskal a utiekol za kamarátmi medzi smradľavé uličky na pobreží. Ale neurobil to. Cvičil a cvičil, až do úplného vyčerpania.

Začal dosahovať prvé úspechy. Aj otec si to raz, keď bol práve triezvy, uvedomil, a tak sa rozhodol, že mu nájde toho najlepšieho učiteľa v Janove. Umenie trinásťročného huslistu sa stalo pýchou mesta a čoskoro sa o jeho obdivuhodnej hre povrávalo po celom Taliansku. Od roku 1828 očarúval svojou hrou celú Európu. Závistlivci, ktorí považovali jeho virtuózne umenie za nemožné, tvrdili o ňom, že sa upísal diablovi. Stal sa veľkým, ale nepochopeným géniom svojej doby.

Tento veľký hudobný génius sa volal NICCOLO PAGANINI


Zdieľať: