Môj otec sa narodil neďaleko Štokholmu. Ako mladý muž sa vydal na more. Na plachetnici preplával okolo celého sveta. Neskôr pracoval ako námorník na zaoceánskej lodi. Dvakrát oboplával Hornov mys. Ako chlapec som hltal jeho námornícke historky. Počas jednej búrlivej plavby kapitán spolu s nižším lodným dôstojníkom spreneverili peniaze určené na zásoby a posádka nemala čo jesť.
Loď vyplávala z nemeckého Hamburgu smerom k západnému Stredomoriu a preplávala cez Gibraltársky prieliv. Počas plavby nastalo bezvetrie. Plachty viseli na stožiaroch bez pohnutia. Posádka sa modlila aspoň za maličký vánok. Dni sa menili na týždne, týždne na mesiace. Zúfalí námorníci nemali čo jesť. Keď kuchár vysypal na palubu zvyšky jedla a hnilé zemiaky, námorníci sa na to vrhli a všetko do posledného kúsku zjedli.
Všetkých trápila jediná vec – hlad a smäd. Všetky potreby sa scvrkli na dve základné potreby – nájsť niečo na zjedenie a trocha vody, ktorá by zahnala smäd.
Hladní ľudia snívajú o jedle. Biblia hovorí: „Ako keď sa hladnému sníva, že je, ale keď sa prebudí, nie je nasýtený…“ (Iz 29,8) Len málokedy sa mi v živote stalo, že som zaspával hladný. Veľmi často som však sníval o jedle a ráno sa prebúdzal s myšlienkou na jedlo.
Akí hladní sme po Bohu? Je náš hlad po Bohu taký, že zaspávame s myšlienkou na neho a ráno sa prebúdzame s myšlienkou na neho?


Zdieľať: