Jiří Drejnar v jednom rozhovore spomína:

Po smrti manželky som v byte zostal sám s matkou, ktorá mala 84 rokov a bola po slabej mozgovej mŕtvici. Intenzívne som si hľadal zamestnanie, ale nedarilo sa mi. Do nášho zboru v Prahe chodila jedna komunistka, ktorá nevystúpila zo strany len preto, aby mohla ako straníčka ľuďom pomáhať. Zháňala mi zamestnanie. Niekde jej aj sľúbili, že ma vezmú, ale na druhý deň jej volali: „Odkáž Drejnarovi, že ho nesmieme prijať. ŠtB to zakázala.“

Sedel som doma v byte a aby som nebol príživník, známy lekár ma držal v pracovnej neschopnosti. Radil mi, čo mám povedať, keď mi príde kontrola, aby to vyzeralo, že mám problémy s chrbticou. Nariadil mi, že musím dodržiavať liečebný režim a byť doma v pyžame. Vychádzku som mal hodinu denne. Po celý čas stáli na rohu našej ulice eštebáci. Boli traja a striedali sa, aby ma pozorovali. Kedykoľvek som vyšiel von, sledovali ma. Môj telefón bol odpočúvaný.


Zdieľať: