Zoznam vecí, ktoré musela pani Dorota v ten deň urobiť, bol príliš dlhý. Jednou z nich bola výmena poznávacích značiek na aute. Rozhodla sa však, že najprv pôjde do supermarketu a vybaví si nejaké záležitosti. Nové značky preto hodila na spolujazdcovo sedadlo a ponáhľala sa do mesta. Veď si ich vymení potom.

V spätnom zrkadle náhle zazrela maják policajného auta. Zašla na kraj vozovky. Rozmýšľala, akého priestupku sa dopustila. „Vaša štátna poznávacia značka je neplatná,“ povedal policajt a vytiahol pokutové bloky.

„Prosím vás, nedávajte mi pokutu,“ prosila pani Dorota. „Pozrite, tu mám novú značku.“

Policajt sa však nenechal uprosiť a vypísal jej pokutový blok. Pani Dorota v tej chvíli zabudla na všetky svoje plány a vybrala sa rovno domov. Cestou rozmýšľala, ako to povedať manželovi. Slzy jej stekali po lícach, keď si vyčítala, akú hlúposť urobila, že si značku nevymenila skôr. Rozhodla sa, že najlepšie bude, ak manželovi zavolá do práce a dohodne sa s ním.

„Prosím ťa, zaplatíš polovičku?“ spýtala sa, keď mu vysvetlila, čo sa stalo. „Je mi z toho nanič. Bolo by mi ľahšie, keby si vzal polovičku viny na seba.“

„Vezmem na seba celú vinu, miláčik,“ povedal. „Zaplatím celú pokutu. Už sa s tým viac netráp.“

Z pliec akoby jej spadlo ťažké bremeno viny. Manželove slová boli pre ňu veľkou útechou. Nič jej nevyčítal, nenadával na ňu a neuťahoval si z nej. Bol ochotný vziať vinu na seba, zaplatiť za ňu pokutu a ďalej ju milovať. Popoludnie, ktoré sa začalo slzami, sa končilo úsmevom na tvári.

Zdieľať tento príbeh: