Eva sa vracala autom domov, keď zrazu natrafila na veľké stádo oviec na ceste. Zastavila, vypla motor a čakala, kým ovce prejdú cez cestu. No tie sa začali motať okolo auta a obzerať si ho.

Vyklonila sa z okna a zvrieskla: „Vy potvory, ustúpte a nechajte ma prejsť!“

Silno zatrúbila, ale nezabralo to. Ovce si spokojne bľačali ďalej a motali sa na ceste. Bola z toho celá zúfalá. Už si myslela, že sa vráti a nájde si nejakú obchádzku. „Počúvajte,“ kričala na ne, „človek tu môže zomrieť od hladu.“

„Beé! Beé! Beé!“ počula všade navôkol.

Po nekonečnom čakaní sa konečne objavil pastier. „Urobili ste chybu, že ste zastavili,“ povedal usmievajúc sa na ňu. „Ovce sú ako problémy. Ukážte im, že chcete ísť dopredu, a ony ustúpia nabok.“

Odchádzajúc premýšľala o pastierovi-filozofovi. Mal pravdu. Všetok jej krik, trúbenie a hnev boli úplne zbytočné; na ovce vôbec nezapôsobili. Keď však videli, že ide dopredu, ustúpili.


Zdieľať: