Nešťastia sú ako nože, ktoré nám buď slúžia, alebo nás rania. Závisí to od toho, ako ich chytíme – či za čepeľ, alebo za rukoväť.
Starý budík
Pomaly otváram oči a siaham na nočný stolík. Nahmatám hodiny – je päť hodín ráno. Najvyšší čas, aby som vyliezol z postele. Musím pripomenúť, že táto udalosť sa stala pred mnohými rokmi ďaleko za morom v jednej lodenici v Buenos Aires. Býval som v podnájme s jedným mládencom. Dodnes si pamätám, ako sa volal – Kurt Langer. Vychádzali sme spolu celkom fajn. Bol to dobrý chlapec, až na to, že nerád vstával.
„Tak milosťpane, neráčili by ste vstať?“
„Čo je?“ takmer vykríkne Kurt.
„Je piatok, 22. júna, päť hodín ráno.“
„Aby do toho môjho starého budíka…! O piatej som už mal byť v prístave. No to zas bude rečí!“
„Teraz si už nepomôžeš. O piatej tam veru už nebudeš. Prečo si nekúpiš poriadny budík, na ktorý sa dá spoľahnúť?“
Kurt chytí v zlosti budík, zdvihne ho do výšky, akoby ho chcel hodiť o zem a vtom – cŕŕŕŕŕŕ! Budík prenikavo zvoní a Kurt s úsmevom vraví: „Vidíš, keď ho chcem hodiť o zem, kričí o pomoc…“
Zrazu sme obaja strnuli. Tabule skla v oknách zarinčali. Okno sa prudko otvorilo a obraz, predstavujúci nejakého príbuzného našej pani domácej, padá zo steny! Veterná smršť vniká do izby a nasleduje strašný výbuch!
Skokom som pri okne. Nič nevidno. Počuť len zmätený krik ľudí na ulici. Ponáhľam sa spolu s Kurtom von. Bežíme spolu k prístavu.
„Zdá sa, že výbuch nastal v blízkosti našej Prudencie,“ vraví Kurt, ktorý pracoval na menšom riečnom parníku, ktorý patril jednému z najbohatších mužov sveta. Dopravoval na nej stavebný materiál do vnútrozemia, kde sa stavala obrovská vodná elektráreň. Kurt bol na nej strojníkom.
Čím viac sa blížili k prístavu, tým boli stopy po výbuchu zreteľnejšie. Ani jedno okno, ani jeden výklad, z mnohých domoch opadala omietka. Zadýchaní sme sa zastavili pri policajnej hliadke.
„Pane, musím sa dostať do prístavu. Som strojník a o desať minút odchádzame!“ dožaduje sa Kurt.
„Ľutujem, ale nesmiem tam nikoho pustiť!“ Pokúšali sme sa dostať do prístavu inými cestami, ale márne! Asi za štvrť hodiny prišli do prístavu dva oddiely vojakov a vypratali ulice. Nezostávalo nám nič iné než sa vrátiť domov. Dozvedeli sme sa len toľko, že vybuchla nejaká loď a to bolo všetko. V celom meste sa nevravelo o ničom inom.
Zvláštne vydanie! Obrovský výbuch v južnom prístave! – čítam o niekoľko hodín titulok v novinách vytlačený veľkými písmenami.
„Dnes ráno, niekoľko minút po piatej hodine, došlo v prístave ku katastrofe. Z nezistených príčin vybuchol náklad dynamitu, ktorý bol určený na trhanie skál pri stavbe vodnej priehrady na La Plate. Trhavina bola uložená na parníku Prudencia. Celá posádka – 12 mužov – pri výbuchu zahynula. Loď doslova roztrhalo na kusy. Z posádky bolo možné zistiť totožnosť len niekoľkých mužov. Ostatných, medzi nimi aj Kurta Langera, sme vôbec nenašli.“
Mlčky položím noviny pred Kurta, ktorý po prečítaní povedal len štyri slová: „Môj – starý – dobrý – budík!“