Bol raz jeden bohatý statkár, ktorý mal dvoch synov. Jeden bol trochu ľahkovážny. Doma mu to akosi nevyhovovalo. Jedného dňa povedal otcovi: „Daj mi moje dedičstvo. Chcem ísť do sveta!“ Otec mu teda vyplatil jeho podiel a syn odišiel ďaleko do sveta. Práve keď sa mu podarilo prehýriť všetko, čo mal, nastal hlad a nezamestnanosť. Skončil ako pastier svíň. Spočiatku bol šťastný, že si môže uchmatnúť aspoň niečo z toho, čím kŕmil svine, a najesť sa. Vyhovovalo mu, že nepočuje otcov hlas… Ale po čase sa to zmenilo.

Tu vsuniem niečo, čo v tomto príbehu v Biblii nie je. Ako tak sedí pri svojich sviniach a má prázdne brucho, zrazu sa začne sťažovať a žalovať na svojho otca: „Ako to mohol otec dopustiť, že som takto biedne skončil ?“

Myslím si, že v takej situácii je dnešný svet. Odišiel od Boha a postihla ho bieda. A celý svet kričí: „Ako môže Boh toto všetko dopustiť? Prečo Boh mlčí?“

Ale Ježiš tento príbeh o márnotratnom synovi vyrozprával inak. V živote syna nastal okamih, keď si povedal: „Ja som ale hlupák. U otca je všetkého dostatok a ja tu umieram od hladu. Vrátim sa k svojmu otcovi a poviem mu, že som veľmi zhrešil.“

Keď ho otec zbadal, už zďaleka mu bežal v ústrety, objal ho a s radosťou privítal doma.


Zdieľať: