Dakar – typický africký prístav. Ku každej lodi, ktorá sa priblížila k brehu, priplávalo asi desať malých člnov, na ktorých boli malí černošskí chlapci, ktorí si zarábali na chlieb naozaj zvláštnym spôsobom. Cestujúci im hádzali do mora kovové mince a chlapci, znamenití potápači, ich vynášali z hĺbky.

Parník Robert Pierre kotvil necelú míľu od brehu prístavu Dakar. Jeho potápač v skafandri prehľadával dno a pátral po nerastoch a oleji. Dunenie výbuchov a stĺpy vôd vystrekujúce do výšky označovali miesta, kde na morskom dne vybuchovali nálože trhavín, ktoré potápač kládol, aby trhali skaliská.

Spoločnosť mala šťastie. Už o niekoľko dní ich potápač vyniesol na povrch sľubný nález – asfalt. A tam, kde je asfalt, bude aj ropa. Potom sa však stalo nešťastie. Pri dvíhaní jedného balvanu sa zosunuli ostatné a potápača privalili. Muž sa ocitol v zúfalom položení. Márne žiadal o pomoc posádku parníka. Iný potápač na palube parníka a ani v prístave nebol. Navyše, zhoršilo sa počasie. Hrozilo, že loď sa na kotve neudrží. Nebezpečenstvo vzrastalo. Telefonické spojenie a trubica na prívod vzduchu do skafandra, aké sa vtedy používali, sa mohli každú chvíľu pretrhnúť. V takom prípade by bol potápač stratený. Jedinou výhodou bolo, že potápač bol uväznený v pomerne malej hĺbke – necelých 15 metrov pod hladinou. Stovky ľudí pozorovali záchranné práce. Posádka skúšala všetko možné, len aby vyslobodila uväzneného potápača. Niekoľko námorníkov – najlepších plavcov – sa pokúsilo ponoriť, ale bez úspechu.

Vtedy pribehol malý, asi 12-ročný černoško Ali, jeden z tých chlapcov, čo si zarábajú lovením hodených mincí do mora. „Pane, ja by som sa tam potopil. Vydržím pod vodou dosť dlho, najdlhšie zo všetkých chlapcov, čo chodíme k parníkom.“ Ali bol azda najlepším z domorodých potápačov v Senegale. Bez odpovede som chytil chlapca za ruku a utekal k najbližšiemu motorovému člnu. Na palube parníka nás ochotne privítali. Ali dlho nerozmýšľal. V okamihu vyzliekol košeľu, biele nohavice a skočil do vody. Čas, ktorý bol pod vodou, sa zdal večnosťou. O chvíľu potápač telefonuje: „Vidím čierneho chlapca, ktorý sa ku mne približuje.“

Ali je opäť na palube. Vysvetľoval všetko, čo videl. Súhlasilo to presne s tým, čo hlásil potápač. Ukázalo sa, že malý černoško je nielen znamenitý potápač, ale aj šikovný chlapec.

„Spustite reťaz s hákom, oviniem ňou balvan a navijakom ho nadvihnete.“ Keď som videl hrubú reťaz a malé detské rúčky černoška, nedokázal som si predstaviť, ako sa mu podarí ovinúť ju okolo balvanu. Už ani neviem, koľkokrát sa ponoril do hĺbky. Vždy, keď sa vynoril, chvíľku si odpočinul, nabral dych a opäť nám zmizol z očí. Konečne sa vynoril a vyšvihol na schodíky.

„Hotovo! Môžete ťahať!“ Motor zahučal a navijak sa začal otáčať. Reťaz sa napla. Hlas z hĺbky oznamoval v telefóne: „Už sa balvan hýbe, pomaly! Dosť! Teraz ťahajte mňa!“

Niekoľko mužov uchopilo povraz, na ktorom bol priviazaný potápač a o niekoľko minút sa objavila potápačská prilba nad hladinou.

„To ste urobili dobre!“ chválil malý černoško posádku. Vo svojej skromnosti ani netušil, že hlavný podiel na záchrane potápača vykonal práve on. Viete, čo si vybral, keď mu ponúkli odmenu? Gramofón.


Zdieľať: