Starý muž veľmi ochorel. Jeho príbuzní zavolali kňaza. Keď vstúpil do izby chorého a sadol si, vedľa postele na opačnej strane si všimol ešte jednu stoličku. Bola celkom blízko pri posteli. Kňaz poznamenal: „Vidím, že nie som váš prvý dnešný hosť.“

Starý muž sa naňho pozrel. Chvíľu bol v rozpakoch. Potom však pokýval hlavou. Uvedomil si, že kňaz si všimol prázdnu stoličku z druhej strany postele. „Vysvetlím vám, prečo tu mám túto stoličku. Pred mnohými rokmi som zistil, že sa nedokážem modliť. Pretože ma to trápilo, šiel som za svojím kazateľom. Povedal mi, aby som sa netrápil pre to, či mám pri modlitbe stáť, kľaknúť si alebo zaujať nejakú inú zbožnú pozíciu. Namiesto toho mi povedal: ,Spokojne si sadni, polož oproti sebe stoličku a predstav si, že na nej sedí Ježiš. Potom sa s ním rozprávaj, akoby tam sedel tvoj priateľ.’“ Starý muž potom dodal: „Odvtedy to tak robím.“

Od tejto návštevy ubehlo niekoľko dní a dcéra tohto starého chorého muža opäť volala kňazovi. Keď sa jej ozval, povedala mu, že otec pred chvíľou zomrel. Zaskočilo ju to, pretože si neuvedomovala, že zomrie tak rýchlo. Povedala: „Práve som si chcela ľahnúť a hodinku si odpočinúť, pretože sa mi zdalo, že tak spokojne spí. Keď som však prišla celkom blízko k nemu, bol mŕtvy.“ Potom zamyslene dodala: „Zvláštne bolo len to, že jednu ruku mal položenú na prázdnej stoličke vedľa postele. Nezdá sa vám to čudné?“

Kňaz odpovedal: „Nie, to vôbec nie je čudné. Rozumiem tomu.“


Zdieľať: