„Keby tá stará babka na vedľajšej posteli aspoň prestala chrápať! Vôbec sa mi nedá spať. Hovorí, že zle spí a pritom tak chrápe, že ja nemôžem vôbec zaspať.“ Bolo už okolo polnoci a ja som si tak veľmi potrebovala odpočinúť. Nechcem ju budiť, ale možno by som ju mohla na chvíľu vyrušiť, aby som mohla zaspať skôr, ako zase začne chrápať. Otvorila som zásuvku na svojom nočnom stolíku a potom ju zase zavrela. Chrápanie prestalo. Usmiala som sa, obrátila nabok na svojej nemocničnej posteli a snažila sa rýchlo zaspať.

„Ooooh! Ooooooh, pomôžte mi!“ chrápanie prestalo a vystriedalo ho stonanie.

Stará teta mala zlomený bedrový kĺb. Išla si po poštu, pošmykla sa na schodoch a teraz tu pri mne leží v nemocnici celá v sadre. „Ooooh, pomôž mi, zlatko! Zavolaj, prosím ťa, sestričku!“

„Čo potrebujete, teta?“ spýtala som sa tak prívetivo, ako som len mohla. „Tá noha ma tak strašne bolí! Zavolaj mi, prosím ťa, sestričku.“

Aj ona mala pri posteli tlačidlo ako ja, ale keď chcela zavolať sestričku, vždy zobudila mňa. „Čo potrebuje naša malá slečna?“ spýtala sa sestrička. „Ja nič, ale tu teta potrebuje, aby ste jej pomohli.“ Keď sestričky prišli, zasvietili a dali babičke injekciu. Potom odišli.

Ešte som sa ani nestačila uložiť, keď sa chrápanie ozvalo znova. Bola som unavená a nahnevaná. Myslela som na všetko, čo som pre ňu po celý deň robila. Veď som tu tiež pacient. Keď jej bolo zima, prikrývala som ju. Keď mala horúčku, vymieňala som jej studené obklady. Keď jej niekto telefonoval, držala som jej slúchadlo pri uchu. Donášala som jej tiež vodu a pomáhala pri jedení. Tuším by mi mala platiť ako svojej súkromnej sestričke!

Zrazu chrápanie stíchlo. Azda by som mohla konečne zaspať? Ale o chvíľku sa ozvalo: „Ooooch, zlatko, pomôž mi, už to nemôžem vydržať. Zavolaj mi, prosím ťa, sestričku!“ Stratila som trpezlivosť. Či je to moja povinnosť? Koľkýkrát som už tejto noci vstala? Veď aj ja sa potrebujem vyspať. Nie je tu predsa jediná chorá na tejto izbe. Nech si sama zavolá sestričku! Ja už nevládzem. „Pane Bože, ja viem, že to nie je odo mňa pekné – modlila som sa. Daj mi, prosím ťa, tvoju božskú trpezlivosť, lebo mne tá moja už dochádza.“

Vtedy som si uvedomila, že táto starenka by mohla byť aj moja babička s bielymi vlasmi, prstami pokrútenými od reumy a zlomenou nohou, ktorá potrebuje, aby sa o ňu niekto celú noc staral. Je ako moja stará mama, ktorá sa tak často o mňa starala, piekla mi palacinky a šila šaty pre moju bábiku. To akoby moja babička volala o pomoc. A ja, s mojimi mladými zdravými rukami a nohami, by som mala len tak nečinne ležať?

„Tetuška, čo vás bolí?“ povedala som milo a zase stlačila tlačidlo. „Nebojte sa, sestrička hneď príde a pomôže vám. Chcete piť?“

„Ó, ďakujem ti, ty moje zlatko. Veľmi ti ďakujem. Veľmi ma mrzí, že ti celú noc nedám spať. Ďakujem, ďakujem.“

A ja som bola v tej chvíli vďačná za dar novej trpezlivosti.


Zdieľať: