Mária bola vzdorovitá tínejdžerka z Ekvádoru. Pochádzala z veľkej, bohatej a vplyvnej rodiny. Najprv utiekla z cirkevnej školy a potom aj z domu. Dostala sa medzi komunistov, ktorí jej pomáhali. V priebehu niekoľkých rokov sa trikrát vydala a trikrát rozviedla. Stala sa jedným z vodcov strany a organizovala študentské demonštrácie.

Po čase zomrela jej mama, ktorá bola významnou činiteľkou cirkvi. Pochovať ju prišiel sám biskup. Na pohreb prišla aj Mária. Otvorene sa mu však vysmievala. Stála vedľa rakvy svojej mamy a pritom obracala na posmech všetko, čo povedal.

Aj keď sa jej svedomie ozývalo, nič si z toho nerobila. Výčitky však stále silneli. Ako mohla klesnúť tak hlboko? Pocit viny bol čoraz väčší. V noci nemohla spávať. Svedomie ju obviňovalo, že znevážila svoju mamu, cirkev, Boha. Zakaždým ho však umlčala slovami: „Mária, veď neveríš, že Boh existuje. Tak prečo sa zbytočne trápiš?“

Pocitov viny sa však zbaviť nedokázala. Rozhodla sa niekomu zdôveriť, a tak si dohodla stretnutie s pastorom Luisom Palauom.

Mária fajčila jednu cigaretu za druhou. Keď rozprávala, jej hlas bol plný nenávisti. „Vy, kazatelia a kňazi ste veľká banda zlodejov, podvodníkov a darebákov! Nerobíte nič iné, len klamete ľudí. Nejde vám o nič, len o peniaze!“

Dvadsať minút chrlila jednu nadávku za druhou, kričala, obviňovala, kritizovala a urážala. Keď prestala, Palau sa jej spýtal: „Čo môžem pre vás urobiť? Ako vám môžem pomôcť?“

Mária vybrala cigaretu z úst a chvíľu naňho prekvapene zízala. Potom sa rozplakala. Keď sa jej podarilo utíšiť sa, povedala miernejším tónom: „Viete, za 38 rokov môjho života ste prvý človek, ktorý sa ma spýtal, ako mi môže pomôcť. Doteraz som len ja musela pomáhať iným.“

„Ako sa voláte?“ spýtal sa Palau.

„Mari Benitez-Perezová. Som tajomníčkou Komunistickej strany Ekvádoru. Som marxistka a materialistka. Neverím v Boha.“

A potom začala ďalšia tiráda urážok kazateľov, kňazov a cirkvi. Keď jej došli slová, začala rozprávať detaily zo svojho života. Trvalo to tri hodiny. Napokon povedala: „Predpokladajme, že Boh existuje. Nechcem povedať, že existuje, pretože neverím, že existuje. Len predpokladajme, že existuje. Keby teda existoval, čomu však neverím, myslíte si, že by dokázal prijať takú ženu, ako som ja?“

Palau si otvoril Bibliu a našiel verš Žid 10,17. Podal ju Márii, aby si verš prečítala.

„Ale ja Biblii neverím,“ odpovedala.

„To som už počul, Mária,“ povedal pastor. „My len predpokladáme, že Boh je, však. Skúsme predpokladať aj to, že Biblia je jeho slovo. Boh hovorí: ´A ich hriechy a prestúpenia už nikdy nespomeniem.´“

„Ale ja som bola trikrát vydatá a vyspala som sa s mnohými ženatými chlapmi!“

Palau odpovedal: „´A ich hriechy a prestúpenia už nikdy nespomeniem.´“

„Ale o tej horšej polovici môjho života som vám ani nepovedala. Takmer som zabila kamaráta, ktorý neskôr spáchal samovraždu.“

„´A ich hriechy a prestúpenia už nikdy nespomeniem.´“

„Viedla som študentské vzbury, kde zomierali ľudia.“

„´A ich hriechy a prestúpenia už nikdy nespomeniem.´“

Vyznávala svoje hriechy ďalej a ďalej. Pastor Palau 17-krát zopakoval verš: ´A ich hriechy a prestúpenia už nikdy nespomeniem.´

Napokon zmĺkla. Po chvíli jemne povedala: „Ak by mi mohol odpustiť a zmeniť ma, bol by to najväčší zázrak na svete. Ale to nedokáže.“

„Pozvite ho do svojho života a vyskúšajte to s ním. Uvidíte, či sa niečo stane, alebo nie.“ Potom jej Palau navrhol, že sa s ňou bude modliť. Spolu sa sklonili. Prosil o to, aby prijala Ježiša do svojho života a aby jej Boh odpustil. Mária celý čas plakala.

O rok neskôr ju Palau stretol opäť. Stal sa z nej šťastný človek.


Zdieľať: