Zdalo sa mi, že môj šesťročný syn si vyžaduje moju pozornosť vždy práve vtedy, keď mám najviac práce. Zvyčajne som mu odpovedal: „Teraz mám toho veľa. Choď s tým za mamou.“

Zakaždým, keď som ho takto odbil, videl som na jeho tvári a v očiach sklamanie. Uvedomil som si, že musím zmeniť svoje poradie hodnôt. Rozhodol som sa, že vždy, keď za mnou príde, odložím všetku prácu a svoju pozornosť budem venovať jemu.

Moje rozhodnutie bolo zanedlho otestované. Potreboval som natrieť plech na streche nášho dvojposchodového domu, preto som vyliezol hore a prichystal si štetec a farbu. Len čo som namočil štetec do farby, počul som zdola detský hlások: „Ocko! Ocko!“

Pretože som chcel zostať verný svojmu rozhodnutiu, bez váhania som odložil štetec, zavrel farbu a zliezol dolu, aby som sa svojho synčeka spýtal, čo potrebuje. Kľakol som si k nemu na kolená, pozrel mu do očí a spýtal som sa: „Čo pre teba môžem urobiť, synček môj?“

Chlapček na mňa pozrel svojimi nevinnými očkami a povedal: „Ocko, kde je mama?“


Zdieľať: