Keď sú deti dlhšie v nemocnici, okrem sestričiek a lekárov sa o nich stará aj učiteľka, ktorá im pomáha, aby veľmi nezaostali v učení.

Učiteľka, ktorá mala na starosti vyučovanie detí v nemocnici, dostala jedného dňa zvláštny telefonát. Volali zo školy a požiadali ju, aby navštívila jedného chlapca. Zapísala si jeho meno a číslo izby. Základné informácie sa dozvedela od jeho triednej učiteľky: „V škole preberáme podstatné mená a príslovky. Bola by som vám veľmi vďačná, keby ste mu pomohli pochopiť toto učivo, aby nezostal príliš pozadu.“

Nemocničná učiteľka zašla poobede za týchto chlapcom. Nikto ju však neupozornil na to, že chlapec utrpel rozsiahle popáleniny a má veľké bolesti. Keď ho uvidela, zostala veľmi prekvapená. V rozpakoch sa zadŕhala za každým slovom: „Poslali ma… zo školy… za tebou…, aby som… ti… pomohla… s podstatnými menami… a príslovkami.“

Keď odchádzala, cítila, že zrejme veľmi nepochodila. Ale keď sa nasledujúceho dňa za ním opäť vybrala, sestrička sa jej spýtala: „Čo ste s tým chlapcom urobili?“

Učiteľka mala dojem, že sa muselo stať niečo zlé, preto sa začala ospravedlňovať.

„Nie, nie,“ povedala jej sestrička. „Neviete, čo chcem povedať. Mali sme o toho chlapca veľké obavy. Ale odvčera sa úplne zmenil. Opäť sa premáha a reaguje na liečbu. Zdá sa nám, akoby sa rozhodol žiť.“

O dva týždne, keď sa chlapec trochu zotavil, sám vysvetlil, že až do príchodu učiteľky akoby úplne stratil nádej. Všetko sa však zmenilo, keď si uvedomil celkom obyčajnú vec. Vyjadril to týmito slovami: „Neposielali by predsa učiteľku, aby vysvetľovala podstatné mená a príslovky chlapcovi, ktorý má zomrieť, však?“


Zdieľať: