„Mami, musíme sa hneď vrátiť!“

„Čo sa stalo?“ spýtala sa mama Kristínky, keď počula zhrozený hlas svojej dcéry.

„Sú preč! Moje peniaze sú preč!“

„Kde si ich mala?“

„Vo vrecku na vetrovke. Viem, že som ich tam dávala, keď som šla do práce. Ale teraz tam už nič nie je.“

„Prezri si aj vnútorné vrecká, možno si ich dala tam a zabudla si na to.“

Kristínka nedočkavo poprevracala všetky vrecká.

„Nie sú tu, mami. Viem, že som ich dávala do tohto vrecka. Niekto mi musel ukradnúť peniaze, ktoré som si tak ťažko zarobila.“ A veľké slzy stekali po Kristínkinej tvári.

Obidve nasadli do auta a vrátili sa do reštaurácie, kde Kristínka nejaký čas pomáhala. Rozhodli sa, že pôjdu za vedúcim. Cestou si Kristínka zúfala:

„Dva týždne som pracovala, aby som si niečo zarobila. Ako môže byť niekto taký lakomý a ukradnúť mi ich!“

Kristínka zaklopala na dvere. Len čo sa otvorili, vyhŕklo z nej: „Niekto mi z vrecka ukradol 1500 korún.“

„Si si tým istá? Kde si mala vetrovku?“ spýtal sa vedúci v stredných rokoch.

„V šatni pre zamestnancov.“

„Bola v skrinke?“

„Nie, keď som prišla, už žiadna skrinka nebola otvorená. Tak som si ju zavesila len na vešiak.“

„Ľutujem, Kristínka, ale nič viac pre teba nemôžem urobiť. Keď si nabudúce vezmeš do práce nejaké cenné veci, môžem ich zamknúť tu, v mojej kancelárii.“

Na Kristínku toho bolo už veľa, a tak začala kričať: „Ako mi mohol niekto ukradnúť moje peniaze?! Tak ťažko som si ich zarobila!“

„Je mi to naozaj ľúto. Ale vieš, čo by si mohla urobiť?“

„Čo?“ spýtala sa s ťažkým povzdychom.

„Mohla by si napísať list o tom, ako ti je. Pripli by sme ho na stenu do šatne.“

„Ďakujem,“ povedala Kristínka ešte stále veľmi rozrušená.

Cestou domov bolo v aute ticho. Napokon sa jej mama prihovorila:

„Už ti to viackrát nebudem opakovať, pretože viem, že ťa to veľmi mrzí. Ale nechať peniaze alebo čokoľvek cenné vo vrecku nie je veľmi dobrý nápad.“

„Viem, mami, no ja som si myslela, že ľuďom v práci môžem dôverovať.“

„Je to tvrdé poučenie, ale nie každý človek je čestný,“ odpovedala mama. „Nanešťastie, žijeme v hriešnom svete.“

Neskoro večer zavŕzgali v Kristínkinej izbe dvere. Bola to mama.

„Ty ešte nespíš? Veď je už polnoc!“

„Píšem list.“

„Môžem sa pozrieť?“

„Hádam áno.“

Vážený personál,

v stredu mi niekto v šatni z vrecka vetrovky ukradol peniaze. Som z toho veľmi smutná a sklamaná. Tvrdo som pracovala, aby som si tieto peniaze zarobila. Chcela som si našetriť na ďalšie štúdium. Veľmi ma to trápi. Nechápem, prečo ste mi to urobili. Veľmi ma to bolí. Bola by som rada, keby ste mi peniaze vrátili.

Kristínka

„Napísala si to dobre, Kristínka. Neviem síce, či sa ti tie peniaze vrátia, ale som rada, že si to napísala. Niekedy je veľmi dobré vyjadriť to, čo cítime, na papier. Musíš veriť, že Boh sa o teba postará – či s 1500 korunami, alebo bez nich.“ Pobozkala Kristínku na čelo a zhasla. „Je mi naozaj ľúto, že sa ti to stalo.“

O niekoľko dní sa Kristínka vrátila z práce celá bez seba.

„Vieš čo sa stalo, mami?“

„Vrátili ti peniaze?“

„Nie, ale mnohí sa na ten môj list podpísali s poznámkou, že to naozaj nebolo pekné, čo sa mi stalo. Keď sa to dopočuli všetci vedúci, zorganizovali zbierku a vyzbierali pre mňa 800 korún.“

„To je zvláštne.“

„Idem napísať list, v ktorom chcem všetkým darcom poďakovať!“ Rozbehla sa hore schodmi do svojej izby, no náhle sa zastavila.

„Vieš, mami, už predtým, než som tie peniaze dostala, mi bolo oveľa lepšie. Uvedomila som si, že Boh sa o mňa postará – dokonca aj bez tých peňazí!“


Zdieľať: