Jeden cestovateľ sa vydal do rozsiahlych amazonských pralesov v Južnej Amerike. Pátral po ložiskách ropy, ktoré tam mohli byť, a veľmi sa náhlil. Prvé dva dni sa domorodci, ktorých si najal ako nosičov, prispôsobovali rýchlemu a vyčerpávajúcemu tempu bieleho muža. Na tretí deň ráno sa však nepohli a nedalo sa z nich dostať ani slovo. Stáli, akoby tam ani neboli. Bolo jasné, že sa nemienia vydať na cestu.

Bádateľ netrpezlivo ukazoval na hodinky a veľkými gestami sa usiloval naznačiť hlavnému nosičovi, že treba ísť, lebo čas súri.

„Nejde to,“ povedal pokojne hlavný nosič. „Títo muži napredovali veľmi rýchlo a teraz čakajú, kým ich dohonia ich duše.“

Dnes sa ľudia stále viac ponáhľajú. Sú nespokojní, vyčerpaní a nešťastní, lebo ich „duša“ zaostáva ďaleko za nimi a nemôže ich dohnať. Nepotrebuješ sa častejšie „zastaviť“ a počkať, kým sa do bezduchého tela opäť „nasťahuje duša“?


Zdieľať: