Po takmer týždennom meškaní spôsobenom technickými problémami a zlým počasím na Kennedyho kozmickom stredisku a po ďalšom dvojhodinovom odklade tesne pred štartom sa nakoniec predsa len 28. januára 1986 Challenger zdvihol zo štartovacej rampy. Rampa bola použitá prvýkrát po dôkladnej prestavbe, keď pred desiatimi rokmi slúžila programu spoločných letov Sojuz-Apollo. Misia STS 51-L mala dopraviť na obežnú dráhu ďalšiu družicu, no úplnou novinkou mal byť let Christy McCauliffeovej, ktorá prešla víťazne výberom asi z 11 000 amerických učiteľov, ktorí sa uchádzali o účasť na projekte „Učiteľ vo vesmíre“. Súčasťou programu NASA bolo umožniť počas výprav raketoplánu lety na obežnú dráhu aj obmedzenému počtu civilných osôb.

Za veliteľa letu menovali Dicka Scobeeho, ktorý podobne ako Judith Resniková, Ronald McNair a Ellison Onizuka už mal za sebou jeden let. Pre pilota námorného letectva Michaela Smitha a leteckého inžiniera Gregory Jarvisa to bol prvý štart.

Asi po 73 sekundách letu vo výške približne 14 290 m vyšľahla z veľkej palivovej nádrže ohnivá guľa explodujúceho kvapalného vodíka a kyslíka (pohonných hmôt hlavných motorov raketoplánu) a o niekoľko ďalších okamihov neskôr sa raketoplán rozlomil. Bezpečnostní dispečeri zničili v 110. sekunde diaľkovým povelom štartovacie rakety. Kabína posádky ešte krátko stúpala až do výšky 19 760 m a potom sa zrútila do Atlantického oceánu neďaleko pobrežia Floridy. Bolo to 165 sekúnd po štarte. Kabína dopadla na morskú hladinu rýchlosťou asi 322 km/h. Odborníci vyslovili predpoklad, že niektorí členovia posádky mohli prežiť prvé rozlomenie raketoplánu, no bolo celkom nemožné, aby prežili následný dopad kabíny do mora.

Život na našej zemi je veľmi neistý a riskantný. Si na to pripravený?


Zdieľať: