Keď sa nám narodila prvá vnučka, dali jej meno Zoe (grécke slovo pre život). Narodila sa predčasne a vážila iba 650 gramov. Bola taká malá, že som jej mohol na rúčku navliecť svoj snubný prsteň a vytiahnuť ho až hore po rameno. Lekár, ktorý ju prvý vyšetroval, nám povedal, že má asi 5-10 percentnú šancu prežiť tri dni. Pred našou prvou návštevou sme s manželkou museli absolvovať dôslednú hygienickú „očistu“. Zoe bola v inkubátore na novorodeneckej jednotke intenzívnej starostlivosti. Po oboch stranách maličkej hrude mala snímače pripojené na monitory, v ústach trubicu na dýchanie a kŕmenie, k nohe napojenú jednu a na pupok dve hadičky, cez ktoré jej podávali tekuté látky priamo do žíl .
Celú vec komplikovalo to, že jej biologický otec mesiac pred jej narodením tragicky zahynul. Sestrička, ktorá sa o našu vnučku starala, to vedela, preto mi radila: „V niekoľkých najbližších mesiacoch musíte byť náhradným otcom malej Zoe. Chcem, aby ste každý deň prišli za ňou do nemocnice. Vždy, keď prídete, chcem, aby ste končekom prsta jemne pohladili jej malé telíčko, jej ruky i nohy. Kým ju budete hladiť, mali by ste sa jej prihovárať. Mali by ste jej vždy znovu a znovu opakovať, ako veľmi ju ľúbite, pretože sa musí naučiť spojiť vaše dotyky s vaším hlasom.“
Aj my potrebujeme počuť Boží hlas a cítiť jeho dotyk. A jeho hlas i dotyk hovoria: „Milujem ťa.“


Zdieľať: