Pavel bol už rok zamestnaný ako učeň v opravovni leteckých motorov. Dnes mal opäť nočnú službu. Dňom i nocou tu pracovalo niekoľko skúsených mechanikov a jeden alebo dvaja učni.

Pavel sa ako vždy najprv pozrel na vzdušné vrece umiestnené na veži najvyššieho hangáru, aby zistil smer vetra. Jeho zrak spočinul na veľkých hodinách. Pol šiestej. Mal ešte pol hodiny času. Zamieril preto k nízkej budove, kde bola umiestnená rádiová vysielacia stanica.

Na letisku pri malom mestečku Hurst pracovali štyria rádiotelegrafisti. Pavel vedel, že dnes má službu pán Warner, preto chcel, ako zvyčajne, stráviť príjemnú štvrťhodinku pri vysielačke. Tu trávil každú voľnú chvíľku. Ťukanie telegrafného kľúča, pískanie Morseových značiek a žiara elektrónok priťahovali Pavla takmer magnetickou silou. A dobrý a láskavý rádiotelegrafista, pán Warner, mu rád všetko vecne a dôkladne vysvetľoval. Napísal mu aj Morseovu abecedu a leteckú telegrafnú šifru. Netrvalo dlho a Pavel poznal Morseove značky tak dokonale, že sluchom dokázal zachytiť rôzne signály, ktoré sa používali v leteckej doprave. Čaro vysielacích prístrojov a krátkovlnné prijímače boli často príčinou toho, že zmeškal autobus domov. Pán Warner mal chápavého Pavla rád, preto ho pri každej príležitosti zasväcoval do tajov rádiotechniky.

Nie div, že Pavel aj teraz zamieril k vysielacej stanici. Vôbec mu neprekážala na chodbe umiestnená tabuľka ´Cudzím vstup prísne zakázaný!´ Veď šiel k svojmu známemu, pánovi Warnerovi. Prešiel cez chodbu a zaklopal ticho na dvere.

„Ďalej!“ ozval sa ostrý hlas z miestnosti. Nebol to však hlas pána Warnera, ale toho protivného dlháňa, pána Skalického. Pavel otvoril nesmelo dvere. Naozaj, nemýlil sa. Pred sebou uvidel pána Skalického.

„Čo tu chceš, peháň jeden!“ oslovil Pavla. Keď sa spýtal na pána Warnera, odpovedal mu: „Prehodili sme si službu, peháň. A okamžite odtiaľto zmizni, počul si!?“ Pavel sa nenechal dvakrát ponúkať. Pána Skalického dobre poznal. Vedel, že s ním nie sú žiadne žarty.

Nad letiskom zavládla tma. Všetky očakávané lietadlá už boli dávno doma. Zdalo sa, že všetko odpočíva, len v bufete ešte sedelo niekoľko zamestnancov. Pavel už dávno upratal celú dielňu. Mechanik ho poprosil, aby mu zašiel kúpiť ovocný džús. Na ceste do bufetu, ktorá viedla okolo rádiostanice, neodolal tomu, aby sa aspoň cez okno nepozrel dnu. ´Veď je tma, frflavý Skalický ma nemôže uvidieť,´ pomyslel si Pavel a pristúpil k oknu. Na svoje veľké prekvapenie zistil, že dnu nikto nie je. Nevedel, čo to znamená. Pán Warner neodišiel od týchto prístrojov ani na sekundu. Vedel, že je to prísne zakázané… Zrazu sa prijímací prístroj rozozvučal hlasnejšie a z reproduktorov sa ozval prenikavý piskot Morseovej abecedy.

Pavel spozornel. Zabudol, že niekto čaká na džús. Jeho sluch bol v strehu, zachytával Morseove značky… Voláme Hurst… Voláme Hurst… Pavel rýchlo premýšľa, čo robiť. „Pán Skalický! Pán Skalický!“ kričí do tmy. Odpoveď však neprichádza. Z reproduktora sa ozývajú Morseove značky stále naliehavejšie. Voláme Hurst… Voláme Hurst…

Pavel je rozhodnutý. Vyskočí na okno, rozsvieti svetlá a jedným skokom je pri vysielačke… Otočí vypínačom, položí ruku na telegrafný kľúč a tlčúcim srdcom odklepáva: „Tu Hurst, kto volá? Vysielajte, prepínam na príjem…“ Tak mu to vždy ukazoval pán Warner. Teraz rýchlo ceruzku a papier. Pavel sotva dýcha. Je úplne sústredený na to, aby zachytil správu. „Hurst… Tu lietadlo KW 5… ranený na palube… zavolajte sanitku… osvetlite pristávaciu dráhu… budeme tam za 20 minút… prijali ste?“

Pavel trasúcou sa rukou zapája vysielačku a odklepáva: „Tu Hurst… prijal… stane sa…“

Teraz rýchlo k nástenke s dôležitými telefónnymi číslami… „Haló, nemocnica? Tu letisko Hurst, pošlite sanitku, lietadlo priváža raneného.“

A teraz svetlomety. Volá strojovňu: „Osvetlite letisko pre lietadlo KW 5.“

Pavel si zhlboka vydýchol. Čo však na to povie pán Skalický? Z toho bude zle! Zhasol svetlo a zmizol v tme. Spomenul si na džús. Rýchlo do bufetu! Zrazu začuje hlučný smiech. Otočí sa – a v rohu uvidí pána Skalického pri pohári vína. Vyberie sa k stolu, aby mu všetko povedal, keď sa zrazu vonku rozsvietia silné svetlomety, zahučí siréna… Všetci muži vybehnú z bufetu. Čo sa to deje?

Po niekoľkých sekundách pristáva lietadlo, ku ktorému prichádza sanitka. Ošetrovatelia vyťahujú nosidlá a ponáhľajú sa k lietadlu. Pilot medzitým vyhľadá svojho známeho, pána Skalického a ďakuje mu, že všetko tak dobre zariadil. Zranený stratil veľa krvi. Potrebuje rýchlu transfúziu.

Pán Skalický sa nezmohol ani na slovo. Nevedel, čo povedať. Nemal tušenie, čo sa vlastne stalo. Pavel sa nenápadne priblížil k nemu a povedal mu: „Pán Skalický, prosím, nehnevajte sa na mňa…“ A začal mu všetko podrobne rozprávať. Skalický ho pozorne počúval. Potom mu povedal, že si odskočil kúpiť cigarety a zarozprával sa tam. Nepostrehol, ako čas rýchlo plynie. „Zachránil si situáciu, peháň! Odo dneška budeme dobrými priateľmi. Si správny chlapec, ďakujem ti! Som rád, že ťa kolega Warner zasvätil do našich prístrojov.“ Podali si ruky a priateľsky sa rozchádzali. „A príď ma pozajtra pozrieť, budem mať večer opäť službu.“

Pozajtra Pavel naozaj prišiel. Keď ho pán Skalický uvidel, otočil sa k nemu a povedal: „Pavel, tam som ti niečo priniesol. Keď sa o rádio tak veľmi zaujímaš, dúfam, že sa ti môj darček bude páčiť.“ Pavel otvoril škatuľu a uvidel v nej krátkovlnný vysielač. „Mal som ho doma. Vezmi si ho a pozorne počúvaj.“


Zdieľať: