Mnohí ľudia dokážu meniť svoje správanie podľa potreby a okolností. Sú ako chameleóny. Tento príbeh hovorí o jednom z nich, ktorý sa volal Pat Dammer.

Kým bol obyčajným robotníkom na stavbe veľkého tunela v Argentíne, bol ako všetci ostatní. Hromžil na prísnych dozorcov, na ťažkú nebezpečnú prácu, na plat, na pracovnú dobu, skrátka, na všetko. Sám však nepatril medzi ktovieakých usilovných robotníkov. Potom sa z ničoho nič stal dozorcom! Hneď na druhý deň, keď sa Pat objavil na stavbe bez lopaty a čakanu, každý spozoroval, ako sa zmenil. Cez obedňajšiu prestávku zvolal všetkých robotníkov a dôrazne ich upozornil, že odteraz sa tu bude robiť! A okrem toho, nikto si nesmie dovoliť tykať mu! „…Pre každého z vás som pán dozorca, jasné?!“

Stavba tunelu rýchlo pokračovala. Boli sme prekvapení, keď riaditeľstvo stavby onedlho povýšilo Pata na vrchného dozorcu! Po tomto povýšení Pat nevedel, čo by mal od pýchy robiť. Kade chodil, tade hulákal. Všetkým dával najavo, že je tu veľkým pánom. Na stavbe tunela vtedy pracovalo asi 400 mužov z rôznych kútov zemegule. Medzi robotníkmi bolo aj mnoho veľmi slušných, ba aj vzdelaných mužov. Jedným z nich bol chlapec ako jedľa pôvodom z Moravy. Jeho meno som už zabudol. Neviem prečo, ale – ako sa hovorí – „sadol „ si naňho. Možno vycítil jeho vyššiu úroveň, šikovnosť, vzdelanie. Posielal ho do tej najhoršej roboty a prideľoval mu tú najnebezpečnejšiu prácu – bol dynamitero – nosič nábojov, rozbušiek a zápalných šnúr! Jeho prácou bolo kladenie náloží a zapaľovanie zápalných šnúr. Keď som ho upozornil, aby si na dozorcu dával pozor, pokojne odpovedal: „Nuž, každá potvora hryzie, ale na každého raz príde rad!“

* * *

Práve sa začala poludňajšia prestávka. Robotníci si sadli a jedia svoj skromný obed. Nebadane pozorujú Pata, ktorý sa pyšne ako páv prechádza po pracovisku a znalecky si prezerá postup práce. Prichádza k nášmu Moravanovi a prikazuje mu: „Poobede pôjdete položiť nálože k tej stráni. Zápalné šnúry nedávajte dlhé, stačia päťminútové! To by sa vám páčilo, lenivci, čakať na každú ranu pätnásť minút a pritom nič nerobiť!“

Nemohol som mlčať. „Pán dozorca, ide predsa o bezpečnosť nás všetkých! Ak bude zápalná šnúra príliš krátka, výbuch môže nastať skôr, ako sa stačíme ukryť. Padajúce kamenie môže zasypať tohto chlapca skôr, ako dobehne do úkrytu!“

Pat sa otočí a rozkričí sa: „Starajte sa o seba! Zápalnej šnúry máme málo a musíme šetriť, rozumiete!?“

Hneď po obede sa začalo s odstreľovaním kameňov. Kamarátovi ešte pripomeniem, aby bol opatrný. Pomáham mu niesť dynamit na miesto, kde mal umiestniť nálože do pripravených vývrtov. Cestou sa nám každý úctivo vyhýba – samozrejme, kvôli dynamitu. Potom opatrne vkladá trhavinu do dier.

„Tak, rýchlo sa utekaj skryť. Zapálim to a skryjem sa za ten veľký balvan. Nezabudni počítať rany, bude ich päť! Aby ťa nenapadlo vyliezť skôr! Dám krátke šnúry, keď si to pán vrchný želá.“

Nenechal som sa ponúkať a utekal som do bezpečia. V kryte bolo už niekoľko robotníkov, aj vrchný dozorca. Spustili znamenie, že skala sa bude odstreľovať. Sotva som dobehol do krytu, Pat spustil: „Kde sa túlate?! Už to malo byť dávno odstrelené. Štyristo ľudí čaká s rukami vo vreckách! Čo tam ten váš kamarát robí? Pôjdem ho popohnať. Veď ja vám ukážem!“ A vybehol z úkrytu.

„Pán dozorca, vráťte sa, šnúry sú už zapálené! A sú krátke!“ kričím, ale Pat beží priamo k vývrtom.

Už je v polovici cesty, keď ho zbadá Moravan a skríkne naň: „Vráťte sa! Vráťte sa! Šnúra je už zapá…“ Jeho výkrik prehluší hromový výbuch.

Oblaky prachu, dymu a lavína kameňov padá k zemi! Dozorca zastane, otočí sa a uteká späť, čo mu nohy stačia. Potkne sa však o kameň, padne a zostane ležať. Snaží sa vstať, ale prásk – druhý výbuch! A opäť skazonosný dážď veľkých kameňov. Vrchný sa skrčí a zakrýva si hlavu a tvár rukami. Prečo neuteká?

„Pomoc, asi mám zlomenú nohu!“

Spoza balvanu vyskočí Moravan. Prikrčený ako vojak pri útoku beží k vrchnému. Prásk – a opäť lavína kameňov a dym! Kamarát padá na zem a čaká, kým sa lavína trocha zastaví a hneď zas beží k Patovi. Chytí ho, vyloží si ho na chrbát a poklusom beží za najbližší kameň. Údolím sa opäť rozlieha obrovské dunenie. To je už štvrtý výbuch. O necelú minútu vybuchne posledná nálož, ktorá bola k miestu, kde Pat spadol, najbližšie. Zahrmel piaty výbuch. Niekoľko ťažkých kameňov sa zarylo do zeme práve v mieste, kde ležal Pat!

Údolie je presýtené pachom síry a prachu. Bežíme k obom mužom. Vrchný dozorca sedí opretý o kameň a kamarát mu vyzúva vysokú šnurovaciu topánku. Najstarší z nás prerušuje ticho: „No, pán vrchný, tomuto chlapcovi môžete poďakovať za život. Už ste mohli byť pochovaný pod tými kameňmi. To máte z tých krátkych šnúr!“

Pat mlčí. Pozoruje, ako mu kamarát ošetruje nohu. „To nie je zlomenina, len výron v členku. Za týždeň, dva nás budeš môcť opäť preháňať!“

Pat len kýva hlavou. Už mu neprekáža ani to, že mu Moravan tyká. Rozpačito odpovedá: „Už vám dám pokoj – a tebe ďakujem, že si po mňa prišiel. Nezabudnem na to.“

Musím povedať, že Pat naozaj slovo dodržal a nezabudol. Odvtedy som z jeho úst nepočul jedinú nadávku. Bol to úplne iný človek. Keď sme potom odstreľovali skaly, sám chodil zapaľovať šnúry. „Viete, chlapci, s tým nie sú žarty. Radšej pôjdem sám. Čo keby sa niekomu z vás niečo stalo? Radšej dám dvadsaťminútové šnúry, aspoň si trochu odpočiniete a je to predsa len istejšie, však?“


Zdieľať: