Môj syn Henrich sa rozhodol študovať rok v zahraničí. Čím viac sa blížil koniec prázdnin, tým väčší strach som mala. Priam som sa bála dňa, keď sa budem musieť s ním na rok rozlúčiť. Bol to pre mňa asi ten najhorší deň, odkedy sa narodil.

A tak sme stáli všetci na letisku – môj manžel, mladší syn Beny a ja. Po dlhom a smutnom lúčení sme nasadli do auta. Cestou domov nikto z nás nepovedal ani slovo.

Trvalo nám dosť dlho, kým sme si s manželom a Benym zvykli, že naša rodina má len troch členov. Neraz sa stalo, že som na spoločnú večeru pripravila stôl pre štyroch.

Tak veľmi, ako som nenávidela deň lúčenia, som sa tešila na opätovné stretnutie s naším Henrichom!

Rok ubehol a my sme zase stáli na tom istom letisku a čakali na lietadlo, ktorým mal Henrich priletieť. Niektorí čakali s kyticou kvetov, iní s balónmi a boli tam aj takí, ktorí držali malé transparenty.

Keď z dverí vyšiel jeden mladý muž, jeho manželka mu vybehla oproti, zavesila sa mu na krk a bozkávala ho. Bolo vidieť, že majú obrovskú radosť z toho, že sú opäť spolu.

Ďalší mladý muž prišiel navštíviť svojho malého syna. Smutné na tom bolo, že matka mu očividne dávala najavo, že sa z otcovej návštevy vôbec neteší.

Keď sa vo dverách objavil náš Henrich, boli sme všetci nesmierne šťastní a vďační! A keď sme prišli domov z letiska, Henrich povedal: „Je krásne byť opäť doma!“ Boli to nádherné slová!

Neviem ako vy, ale ja sa nemôžem dočkať dňa, keď sa Kristus po nás vráti. Už nikdy viac sa nebudeme musieť lúčiť! Nemôžem sa dočkať chvíle, keď nám náš nebeský Otec povie: „Vitajte doma, deti!“

A ja mu odpoviem: „Je krásne byť opäť doma!“


Zdieľať: