Moje deti tohto malého psíka nesmierne milovali. Pre nás dospelých znamenal množstvo práce naviac. „Jéj, ocko, ten je zlatý,“ vzdychali nadšene moje dcéry. „Však si ho necháme? Prosím, prosím…“ žobronili ostošesť.

Za dva dni to šteňa stihlo rozhrýzť všetky topánky, pocikať všetky koberce a zhodiť porcelánovú súpravu po babičke. Keď potom raz dievčatám „sprivatizoval“ aj cédéčka, ich nadšenie pre milého Bena značne ochladlo. Tak sa začal náš domáci boj s chlpatým foxteriérom. Spočiatku sa zdalo, že naša spoločná domácnosť nebude klapať, že to skončí katastrofou. Ale pes je veľmi vnímavý tvor. Vo svojom učení robí rýchlo pokroky. Dnes je z rozšanteného šteniatka slušný „psí mládenec“, ktorý sa v spoločnosti správa distingvovane (manželke nosí tašku) a poslúchne na slovo.

Väčšina psov sa dá vycvičiť a z trestu si vezme poučenie.

Ako je to so skazeným ľudským srdcom? Sme ochotní prijať pokarhania a poučiť sa?


Zdieľať: