Počas dospievania som mal rovnaké problémy s rodičmi ako aj vy. Môj otec bol „dobrý“ kresťan. Veril, že on i my, ako jeho rodina, musíme byť iní než okolitý svet. Určite chápete, že ako teenager som s ním vôbec nesúhlasil. Neraz sme sa kvôli tomu dostali do konfliktu. Samozrejme, vždy som prehral.

Často dnes stretávam rodičov, ktorí sa sťažujú, že ich deti nepočúvajú. U nás to bolo inak. Nám otec povedal, čo máme urobiť, vždy iba raz.

Môj otec nebol dokonalý a nesprával sa vždy tak, ako by mal. Mal svoje chyby, podobne ako ich mám aj ja, moje deti, tvoji rodičia alebo aj ty.

Keď som však skončil školu, uvedomil som si dve veci:

1. napriek tomu, že nebol dokonalý, miloval Boha a svoju rodinu,

2. pre Boha a pre svoju rodinu bol ochotný priniesť akúkoľvek obeť.

Môj otec mi bol v dospelosti jedným z najlepších priateľov. Strávili sme spolu celé hodiny a rozprávali sa. Keď mi moje deti niekedy povedali, že som ako vojenský diktátor, s úsmevom poznamenal: „Presne taký istý si bol aj ty.“ Veľmi dobre mi rozumel, keď prišla moja dcéra za mnou a povedala: „Ocko, potrebujem nové šaty. Nemám si už čo obliecť.“ Pritom jej skriňa je naprataná novými tričkami, sukňami i nohavicami.

Podobne ako vy, ani ja som nemal rád chvíle, keď mi otec dával rady do života. Hovoril a hovoril… Teraz to vyčítajú moje deti mne.

Pred rokom môj otec zomrel. V posledných dňoch jeho života, keď už nemohol rozprávať, by som bol dal čokoľvek za to, aby som ešte raz počul jeho hlas. Strávil som s ním celé noci a čakal, že mi dá ešte poslednú radu.

Možno aj niekto z vás má problémy so svojimi rodičmi. Pamätajte však, že na svete sú len dve skupiny ľudí – tí, čo ešte majú rodičov a tí, čo by radi mali rodičov.


Zdieľať: