Ako rodičia sme od nášho mladšieho syna žiadali, aby nám vždy, keď došiel k svojmu kamarátovi, ktorý býval o niekoľko panelákov ďalej, zavolal. Keď však vzrástla jeho viera vo vlastné schopnosti, vzrástlo aj presvedčenie, že sa mu cestou predsa nemôže nič stať, a začal na náš dohovor akosi zabúdať. Keď zabudol zavolať prvýkrát, ozval som sa mu ja, aby som sa presvedčil, že je všetko v poriadku. Dohovárali sme mu, že keď sa to ešte raz stane, bude sa musieť hneď vrátiť domov.

O niekoľko dní neskôr sa však opäť neozýval. Uvedomil som si, že ak chcem, aby sa to naučil, musím ho nejako potrestať. Ale ja som ho nechcel potrestať! Šiel som preto k telefónu a bolo mi smutno, že mu musím pokaziť pekné chvíle u kamaráta. Vytáčal som jeho číslo a  zároveň som sa modlil o múdrosť.

„Zaobchádzaj s ním tak, ako ja zaobchádzam s tebou,“ zdalo sa mi, akoby mi hovoril Pán.

Medzitým telefón raz zazvonil a ja som rýchlo zložil slúchadlo. O niekoľko sekúnd už u nás zvonil telefón. Bol to môj syn.

„To som ja, otec!“

„Prečo ti to trvalo tak dlho?“ spýtal som sa ho.

„Začali sme sa hrať a ja som na to úplne zabudol. Ale keď som počul zazvoniť telefón, hneď som si spomenul.

Ako často sa domnievame, že Boh čaká len na to, aby nás za náš chybný krok mohol potrestať! A pritom najmenej raz zazvoní, aby sme si naňho spomenuli, pretože nám chce pomôcť.


Zdieľať: