Boli tam obrovské kamene obklopené hustým lesom. Pravá divočina. Vierku to miesto strašne lákalo možno práve preto, že to bolo tak blízko ich domu v horách. Otec ju upozornil, že je to nebezpečné miesto a prosil ju, aby tam nikdy nechodila sama.

„Ale, ocko! Vieš aký nádherný výhľad musí byť odtiaľ?“ prosila. No otec bol neoblomný. „Z iných miest je možno výhľad ešte krajší, Vierka.“

Vierka s týmto zdôvodnením veru spokojná nebola.

Prečo? Už mám skoro 13 rokov a každý sa tu ku mne správa akoby som bola malé decko! Prečo mi otec neverí a nechce ma tam pustiť?

Aj keď nerada, predsa len tentoraz ocka poslúchla. Túžba v jej srdci vyliezť na tie veľké kamene však zostala. Čím viac na to myslela, tým to bolo horšie. Otcov zákaz urobil to miesto ešte lákavejším.

Jedného dňa sedela na schodoch pred domom a túžobne hľadela na to miesto. Náhle sa rozhodla. Vyskočila a rozbehla sa priamo k veľkým kameňom.

Akýsi hlas jej pripomenul, že by nemala byť neposlušná. Spomalila, zastavila sa a obzrela sa späť. Na dvore nikoho nevidela, ani v okne. Azda ju do večere nikto hľadať nebude a otec sa to ani nemusí dozvedieť. Presvedčila samu seba a bežala ďalej.

Kráčala hustým lesom, takže o chvíľu stratila z dohľadu aj ich dom. Napokon došla na vyvýšené miesto. Vyšplhala sa na obrovské kamene, odkiaľ bol krásny výhľad na celé okolie. Nádherné stromy, roztrúsené domy, vysoké hory v pozadí! Otec sa mýlil. Z iného miesto určite nie je krajší výhľad než odtiaľ. Zhlboka si vzdychla, akoby chcela absorbovať všetku tú krásu.

Ako tam chvíľu sedela a oddychovala, zrazu za sebou začula akýsi zvláštny zvuk. Rýchlo sa otočila. Čo uvidela, jej takmer vyrazilo dych. Len niekoľko metrov od nej bola najväčšia puma, akú kedy videla. Vydesená nedokázala ani len vykríknuť, ani sa pohnúť. Po chrbte jej prebehol mráz. Ruky a nohy mala akoby zviazané.

Puma sa so zlostným vrčaním prikrčila. Bola pripravená vrhnúť sa na svoju korisť. Čo mohla Vierka robiť? Pred ňou bola vrčiaca puma a za ňou takmer 20-metrový strmý útes. Potom jej napadlo – mohla by sa predsa modliť!

Pomaly si kľakla na kolená a prosila Boha o pomoc. Keď otvorila oči, puma ju stále sledovala pripravená skočiť. Vierka opäť poriadne zavrela oči. Prosila, aby jej Boh odpustil, že neposlúchla ocka a sľubovala, že ak ju pred pumou zachráni, bude tou najposlušnejšou dcérou.

Vierka chvíľu čakala so zatvorenými očami, ale nič sa ani nepohlo. Napokon sa odvážila otvoriť oči a pozrieť sa, prečo sa šelma na ňu nevrhla. Všimla si, že pozornosť pumy upútalo niečo iné. Prásk! Počula výstrel. Puma sa rozbehla a stratila sa niekde medzi skalami a stromami.

Celá zmätená hľadela tým smerom, odkiaľ zaznel výstrel. Ako anjel z neba sa zrazu pred jej očami objavil ocko. Určite to bol pre ňu ten najkrajší pohľad. Zdal sa jej prísny, ale už aj spokojný.

„Myslím, že som ti povedal, aby si sem nechodila. Nepamätáš si?“ hromžil.

Namiesto odpovede sa Vierka hodila ockovi priamo do náručia. Plakala. Vedela, že ju za to čaká trest, ale teraz jej to bolo jedno. Bola v bezpečí, v ockovom náručí.

Keď sa vrátili domov, večera už bola na stole. Vierka však bola taká rozrušená, že sa jej ani nedotkla. Ani otec nič nehovoril. Rozhodol sa počkať, kým sa upokojí a bude schopná o všetkom sa porozprávať.

Večer si otec sadol do kresla a vzal Vierku na kolená. Pomaly mu všetko vyrozprávala. „Ocko, prosím ťa, odpusť mi, že som ťa neposlúchla. Viem, že to nebolo správne. Pochopila som, že keď mi povieš, že niečo nemám robiť, tak je to pre moje dobro. Odteraz budem, s Božou pomocou, poslušnou dcérou.“

„Vierka, videl som ťa, ako si sa rozbehla k tým skalám. Práve som šiel do stodoly. Keby ma Boh neprinútil, aby som sa vybral za tebou, tento deň sa mohol skončiť tragicky. Dnes ti zachránil život. Myslím, že za svoju pochabosť si sa potrestala sama. Pravdaže, odpúšťam ti, Vierka. Mám ťa z celého srdca rád a verím, že sa z tejto skúsenosti poučíš.“

A Vierka sa naozaj poučila.


Zdieľať: