V čase zlatokopeckej horúčky sa tisíce ľudí vydali do nehostinných hôr za vidinou rýchleho zbohatnutia. Väčšina vysťahovalcov nemala s Ďalekým severom nijaké skúsenosti a Dawson City, stredisko zlatokopov vysoko v horách, už nemalo pre nich potraviny. Polícia, z obáv pred zimným hladomorom, preto nariadila, aby si každý so sebou doniesol všetko nevyhnutné na prežitie, maximálne však 50 libier váhy pri jednom výstupe. Najlepším riešením, ako sa ta dostať, sa zdala byť skratka cez priesmyk Chilkoot.

Jediná cesta, vysekaná v tvrdom ľade, viedla po úbočí hory. Nepretržitá reťaz nešťastníkov, napoly zmrznutých a hladujúcich, klesajúcich pod svojimi bremenami. Ak človek nechcel byť vytlačený z reťaze, nesmel sa zastaviť. Jedinec neexistoval. Každý bol článkom reťaze a musel ísť doslova v šľapajach predchádzajúceho. Prichádzalo to najhoršie – 1500 schodíkov vysekaných takmer kolmo do snehu. Muži museli vynášať na chrbtoch i ťažných psov. Keď večer konečne prišli do cieľa, nezostávalo nič iné ako zasa zostúpiť dolu, aby sa nad ránom pridali k tisícom netrpezlivých a s ďalšou časťou svojho nákladu sa opäť vydali na cestu hore. Priemernému mužovi to trvalo tri mesiace, kým takýmto spôsobom vyniesol hore všetok svoj náklad.

Pár traperov, ktorí ich stretli, na nich volali, aby sa hneď vrátili, pretože v Dawson City už niet čo jesť! Situácia bola horšia, než si predstavovali. Polícia ponúkla bezplatnú cestu späť na parníku a potraviny na päť dní tým, ktorí sa rozhodnú hneď sa vrátiť. Bolo však ťažké rozhodnúť sa, keď tí, čo zostanú, možno získajú veľké bohatstvo. Len 120 sa ich rozhodlo odísť.

Dawson City sa zavrelo do seba. Teplota klesla na –67°C. Za jednu noc zmrzlo šesť osôb. Múka sa predávala za 75 dolárov v zlate a aj soľ mala cenu zlata. Aj takúto podobu malo šialenstvo zlatokopeckej horúčky.

Pokús sa vytvoriť zoznam vecí, ktoré majú oveľa väčšiu hodnotu než zlato a nedajú sa získať, ba ani by ich nevyvážilo akékoľvek množstvo zlata.


Zdieľať: