Tábory zlatokopov mali od raja veľmi ďaleko. Pripomínali skôr smetisko a odporné stoky. Tam, kde boli vyrúbané stromy, sa blato neudržalo a dochádzalo k zosuvom pôdy, ktoré zmietli i desiatky stanov. O hygiene nemohlo byť ani reči. Zlatokopi si večer jednoducho vyzuli topánky a použili ich namiesto vankúša. Často sa stávalo, že tri alebo štyri týždne neumývali riad a neprali si bielizeň. Hemžilo sa tu obrovské množstvo vší a bĺch, preto mali kožu dorezanú od svojich zálesáckych nožov, ktorými sa snažili zbaviť tejto hávede. Krýs tu bolo toľko a boli také agresívne, že zlatokopi, aby sa ich zbavili, zatvárali cez deň do svojich stanov hady a divoké mačky. Chlapi zomierali ako muchy. Ich mŕtvoly boli ponechané napospas hyenám. Kopať hroby neprichádzalo do úvahy. Čo keby sa náhodou natrafilo na zlatú žilu?

Uvedomovali si vôbec títo takmer hladujúci, skrehnutí od zimy a horúčkami trpiaci šialenci peklo, v ktorom žili a zomierali? Večer ich vždy našiel pri hracích stoloch v táboroch alebo v mestách. Akoby ich zlato, ktoré vyrvali zo zeme, pálilo v dlaniach, akoby sa ho museli čo najrýchlejšie zbaviť, aby oň zajtra opäť mohli zápasiť so zemou. Nebolo to nič iné ako zhýralosť, špina, šialenstvo, bieda a smrť.

Čo všetko by si bol schopný obetovať a vytrpieť preto, aby sa splnil tvoj životný sen? Na čom ti záleží najviac?


Zdieľať: