„Ďalší súťažiaci, prosím, haló, haló – si tam?“

„Áno, počujeme sa,“ odpovedám.

Nikdy predtým som do rádia nevolala. No tentoraz to bolo na mojom obľúbenom Funku veľmi lákavé. Telefonická súťaž, ľahká otázka a šanca vyhrať.

„Gratulujeme! Si výhercom vstupenky na živé nahrávanie veľkej televíznej show so superhviezdami…“

Pri týchto slovách ma až zamrazilo. Ja – školáčka sa dostanem na show, kde sa osobne stretnem s obľúbenými hercami!

Rýchlo som nadiktovala do štúdia adresu, pozdravila a zvesila. Potom som začala rozmýšľať: Čo na to asi povie mama? Ako jej vysvetlím, že vymeškám jeden deň v škole kvôli niečomu, čo ona určite považuje za stratu času?

Pozbierala som všetku odvahu a šla do izby, kde sedela mama a čítala. „Mami, práve som vyhrala voľný lístok na televíznu show. Mohla by som tam ísť? Prosím!“

Ale dopadlo to presne tak, ako som predpokladala. Mama povedala NIE. Bola som veľmi nahnevaná. Cítila som, ako mi vstupuje červeň do líc. Chcelo sa mi na mamu sa rozkričať, no uvedomila som si, že to by celú situáciu ešte viac skomplikovalo. Tak som radšej odišla – s plačom. Prečo mama nie je schopná pochopiť, že to je moja životná šanca?

Utrela som si slzy a znovu hľadela na adresu televízneho štúdia. Nejaký hlas akoby mi hovoril: Len choď, Michaela, len choď!

Nasledujúce dva dni som rozmýšľala, ako si to, čo chcem urobiť, ospravedlním. Nešla som ani na stretnutie veriacich ľudí, pretože som sa bála, že tam budem počuť niečo, čo som počuť nechcela. Vedela som, že Boh si nepraje, aby som oklamala mamu a urobila to, čo som plánovala, no ja som si stále hovorila: „Veď je to moja životná šanca!“

16. novembra som vstala trochu skôr a obliekla si najlepšie šaty. Mame som nechala lístok s odkazom: „Mami, prepáč, ale ja tam musím ísť. Je to moja životná šanca.“

Metrom som sa viezla do centra. Na rohoch ulíc som videla žobrákov i ľudí, ktorí ich bez povšimnutia obchádzali. Počula som, ako sa niektorí medzi sebou hádajú o maličkosti. Zrazu som sa v tom hluku a zmätku veľkomesta cítila hrozne opustená!

Keď som napokon dorazila do štúdia, kde mala byť show, bolo tam toľko vrieskajúcich a tlačiacich sa fanúšikov, že som nemohla zblízka vidieť žiadneho z mojich obľúbených hercov.

Nechcela som premárniť túto šancu, a tak som sa tiež začala tlačiť. Dav ma niesol za akousi slávnou herečkou. Keď som už bola takmer pri nej, zrazu ma zdrapil jej osobný strážca za rameno, odstrčil ma a zreval: „Neotravuj, lebo ťa odtiaľto vykopnem!“

Bolo to niečo hrozné. Nič sa mi nedarilo. Mamu som okalamala a teraz som už jasne cítila, že robím niečo, s čím by nesúhlasil ani Pán Boh. Uvedomila som si, že som urobila chybu. Hanbila som sa za svoju naivitu. Rozhodla som sa, že pôjdem domov a rodičom sa ospravedlním. Bola som ochotná niesť za to primeranú odplatu.

Bola jedna hodina popoludní, keď som prišla na železničnú stanicu. Celá nešťastná som si vyčítala, akú len hlúposť som to urobila.

Na stanici ma zastavil policajt a pýtal sa: „Prepáčte slečna, môžete mi ukázať občiansky preukaz?“ Keď som mu povedala, že občiansky preukaz ešte nemám, odviedol ma na policajnú stanicu. Bola som žiačka, nebola som v škole, zrejme chodím poza školu, keď idem bez rodičovského dozoru. Ostala som z toho celkom zarazená a úplne bez slov.

Vtedy som si spomenula na Niekoho, kto je aj teraz so mnou. Zavrela som oči a prosila, aby mi Pán Boh odpustil a pomohol mi.

Policajt medzitým volal mojej mame a povedal jej, že musí po mňa osobne prísť na políciu. Bola som rada, že ma nezatvorili do väzenia. Mala som však strach, ako to dopadne, keď príde mama.

Na moje prekvapenie mama, keď ma uvidela, rozbehla sa ku mne a objala ma. Povedala som jej, ako veľmi ľutujem, čo som urobila a sľúbila som, že už nič také neurobím. Keď mama počula, čo všetko som zažila za jeden deň, pochopila, že som sa poučila z vlastnej skúsenosti.

Večer, keď som o tom premýšľala, uvedomila som si, že pred Bohom neutečiem a ani mame nedokážem ospravedlniť svoju neposlušnosť. Cítila som však, že ma rodičia majú radi a že Pán Boh mi odpustil.

To, čo som pokladala za svoju životnú šancu, sa premenilo na príležitosť naučiť sa, že Boh nás miluje takých, akí sme a vo svojej milosti je ochotný odpustiť nám.


Zdieľať: