Starý farmár sa pokúšal skrotiť divokého a nespokojného poníka. Chcel ho prinútiť, aby ťahal náklad, pritom ho bil a nadával mu. Nič však nepomáhalo.

Jeho žena, ktorá každý deň cez okno pozorovala, ako sa mužovi nedarí, rozhodla sa skúsiť to inak. Vzala pár kociek cukru a vošla k poníkovi do ohrady. Ponúkala mu kocku cukru a pritom sa mu milo prihovárala.

Farmár na ňu kričal, aby k nemu nešla tak blízko, pretože je veľmi divoký a kope. No žena na jeho slová nedbala, ale ďalej sa mu pekne prihovárala.

Zviera sa upokojilo a o chvíľu už poslušne ťahalo vozík po dvore.

Mnohí ľudia sa podobajú tomuto poníkovi. Keby sme sa k nim správali trochu láskavejšie, určite by reagovali inak a začali by s nami spolupracovať.


Zdieľať: