Stretol som sa s 82-ročným mužom, ktorý mal strieborné vlasy, modré iskriace oči a zdravú farbu tváre. Bol to lekár – pôrodník, ktorý počas svojho života priviedol na svet viac ako 2000 detí. Za pomoc pri pôrode bral od ľudí 100 alebo 200 dolárov.

Podmienky, na základe ktorých sa rozhodoval, či vypíše šek na 100 alebo 200 dolárov, boli veľmi zvláštne. Pretože to mnohým vŕtalo v hlave, jeden blízky priateľ sa ho raz spýtal: „Podľa čoho sa rozhodneš pre menšiu alebo väčšiu sumu? Zistíš si finančný stav tejto rodiny? Alebo pracovné zaradenie otca?“

„To ma vôbec nezaujíma.“

„Tak čo je potom tvojím kritériom?“ nevzdával sa jeho priateľ.

„Je to veľmi jednoduché,“ usmial sa lekár. „Vždy, keď sa má narodiť bábätko, otec nervózne čaká v čakárni. Keď prídem po pôrode za ním, položím mu ruku na plece a poviem: ´Gratulujem vám! Narodilo sa vám krásne dieťatko!´ Šťastný otec mi zvyčajne položí jednu z dvoch otázok. Ak sa spýta: ´Je to chlapec, alebo dievčatko?´ vypíšem mu šek na 200 dolárov. Ale ak sa ma spýta: ´Ako sa má manželka?´, vtedy mu vypíšem šek len na 100 dolárov.“

Čo všetko o sebe prezrádzame svojimi otázkami?


Zdieľať: