Vierka sa narodila v chatrči v rómskej osade. V dvoch izbách žili deviati. Nemala vlastnú izbu, nemala svoj stolík, nemala svoju posteľ, nemali nijaké hračky. O všetko sa museli deliť – aj o oblečenie. Nemali ani vodovod. Vodu si nosili a zohrievali na sporáku. Umývali sa vo vaničke. Mali jeden stôl, ktorý slúžil na všetko – prípravu jedla i domáce úlohy. Netreli biedu, ale nemali ani blahobyt. Otec i mama pracovali, ale výplata nebola veľká.

V škole mala celkom dobrých spolužiakov. Spočiatku jej dávali najavo, že je iná, ale ako ju spoznávali, vzťah medzi nami sa prehlboval. Rada sa učila.

Na detstvo spomína ako na najkrajšie chvíle v živote. Keď sa jej redaktorka v jednej rozhlasovej relácii spýtala, čo jej v detstve chýbalo, odpovedala, že nič. Mala všetko, čo potrebovala.

Dodnes žije na osade. Vraví, že je šťastná a že by to za nič nemenila. Kde má človek korene, tam mu je dobre. Býva v paneláku, ktorý tam obec postavila. Teší sa, že sa jej splnil sen – mať rodinu a bývať v byte, kde je vécko a sprcha.

Pani Vierka dnes pracuje ako asistentka učiteľa v materskej škole. Pôsobí ako „omama“ priamo vo svojej osade – učí matky v osade, ako sa venovať deťom tak, aby boli pripravené na život v spoločnosti.


Zdieľať: