Elipandus, syn bohatých rodičov, bol stredobodom všetkých slávností. Neuspokojovalo ho to však. Hľadal pravdu. Cieľ svojej túžby našiel v Ježišovom učení. Rozdal majetok a utiahol sa do samoty. Raz k nemu zablúdil jazdec na ťave. Pustovník ho vľúdne prijal, čím si získal jeho dôveru. Cudzinec odkryl pustovníkovi celé svoje srdce so všetkými radosťami i bolesťami. Odchádzal šťastný. Každému o tomto svojom zážitku porozprával. Keď sa zvesť o tom rozšírila, k pustovníkovi začali prichádzať ľudia zo všetkých strán. Zdôverovali sa mu zo svojimi starosťami, hriechmi i trápeniami. Pustovník ich vypočul bez toho, aby ich odsudzoval. Keď od neho odchádzali, vždy sa im uľavilo.

Raz sa pustovníka zmocnil nepokoj. V jeho duši sa vynorila pochybnosť. „Nebol som príliš láskavý k týmto ľuďom? Nemal som byť prísnejší?“ Začalo ho to trápiť a mučiť.

Jednej noci mal sen. Uprostred púšte vyrástol vinič s krásnymi strapcami. Zo všetkých strán prichádzali pocestní a pochutnávali si na chutných strapcoch hrozna. Pustovníkovi sa zdalo, ako keby počul hlas: „Ty si ten vinič, obraz Majstra, ktorý povedal: Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste obťažení a ja vás posilním.“

Tento sen ho upokojil a rozohnal jeho pochybnosti.


Zdieľať: